S blogom som to škúšala už niekoľko krát. Chvíľku sa mi aj celkom darilo, aj ľudia ma čítali. Aj sa zdalo, že sa tým ľuďom ľúbim a že ľúbia čítať, čo píšem. To bolo asi ešte počas materskej… Taká inšpiratívna doba na písanie.
Zdá sa mi ale, že každá doba je inšpiratívna na písanie.
Každý z nás prechádza nejakou fázou. Nedá sa to zastaviť, nedá sa to narovnať, nedá sa posunúť dopredu… Každopádne, niečo z toho berie dych, iné nás obklopuje krásou, niečo z toho nás núti bežať, iné len ticho kráčať.. Život je plný dobrodružstiev a prekvapení. A všetci máme nejaké strachy.
Mojim strachom asi je, že… Ach áno, bojím sa aj vlastnej mortality. Všetky tie veľké otázky, ktoré nikto z nás nikdy nedokáže zodpovedať. Prečo, čo potom, odkiaľ, kam?… Dobrí, zlí? Akí vlastne sme? Neviem. Nikto nevie.
Viac ale, ako vlastný koniec ma desí… že sa raz zobudím a poviem si, že je neskoro. Neskoro uskutočniť všetky svoje sny. Neskoro začať žiť to, čo by som rada naozaj žila. Neskoro napísať knihu. Neskoro ísť do Ameriky. Neskoro precestovať Európu. Neskoro prečítať všetky knihy sveta… hlavne tie motivačné, múdre, alebo knihy o filozofií, ľudskej povahe… Neskoro.
My sa všetci iba nadejáme, že ten koniec, ten príde, keď budeme všetci starí a príliš unavení na čokoľvek. Potom by sme už len čakali na tu najväčšiu, poslednú party nášho života… Neradostnú párty. Posledné zaujímavé, čo nás možno bude čakať.
Ale z toho mi drása srdce. Nechcem to tak.
Dúfam a pevne verím, že to tak nebude.
Smrť môže príjsť hocijako. A každého asi zastihne nepripraveného… Ale keď raz príde ku mne, chcem si povedať, že to stálo za to. Že som týmto životom nepremárnila, že som urobila niečo, čo stálo za to. Že som sa nenudila. Neflákala. Že som si splnila sny a že som pomohla iným splniť si tie ich sny, dúfania, želania… Alebo aspoň prispela svojou malou troškou k tomu, aby iný trpel menej. Alebo vôbec, ak sa dá.
Niekto múdry niekedy povedal, že… Nemáme nechať svoju hudbu zomrieť v sebe, kým ešte žijeme. A je to krásne a hlboké.
A ja cítim, že hrám. Zvoní mi to parádnymi melódiami. Vnímam tento svet na 120 percent. Smutné je smutné, veselé je veselé, niečo je veľmi čierne a niečo ešte čiernejšie ako čierne. Niečo zelené, fialové a niečo len také brnkasté a blankytné. Každopádne, keď človek píše o tom, čo zažíva, minimálne má možnosť vytvoriť si perspektívu. A perspektíva je vždy dobrá. Je to forma psychológie. Forma vlatnej ventilácie. Kreativita pomáha. Udržať si nadhľad a rovnako aj udržať si prehľad.
A čo viac, zanechať stopu. A nechať tú hudbu hrať a dovoliť aj ostatným, aby ju počuli.
Preto som sa rozhodla blogovať opäť.