allmarvellous

V strese máme v zásade len dve možnosti. Utiecť, alebo udrieť. To je dané prírodou. Podmienené geneticky, biologicky, vývojom. Pán Darwin by to celé odsúhlasil, opečiatkoval, podpísal a odoslal.
Útok, alebo útek. Tam niekde sa vám vybije zo svalov adrenalín, dopaním, inzulín a čo ja viem, aké všetky svinstvá ešte.

Útok, alebo útek.

Niekedy ale nie je koho udrieť. Ani kam utiecť. Ale aj tak utekáme…

Utekáme, od svojich problémov, od svojej minulosti, od svojich priateľov, manželov, možno aj detí. Utekáme od všetkého, čo je nepríjemné, čo bolí. Utekáme od toho, čo nás svrbí a omíňa. Utekáme.

Niekedy utekať pomáha. Zaplaviť sa hromadou povinnosti. Utrieť prach aj tam, kde nemal šancu napadať. Variť, prať, žehliť. Vybaviť konferenčný hovor. Vybaviť si život. Zložiť si to skrine pekne, nie počkať, krásne. Úhľadne…

Niekomu možno pomáha fajčenie. Definitívne by som povedala, že fajčenie v strese pomáha. Aj keď som nikdy nefajčila. Myslím si to. Niekto niekedy povedal, že ľudia radi fajčia nielen kvôli nikotínu. Ľudia radi fajčia preto, lebo majú chvíľku pre seba. Zadymený priestor, kde vám smrdí oblečenie, žltnú nechty, páchne z úst. Ale máte čas pre seba. Nádych, výdych. Pre toto majú ľudia radi fajčenie. Dýchajú ten páchnucí vzduch. Dýchajú. Svinstvo, ale dýchajú. Chvíľa postáť, zamyslieť sa. Zastaviť sa. Potom žuvačka a ide sa. Spať do chaosu…

Niektorí všetku tú nekrásu vo svojom živote zajedajú. Čokoládka sem. Zmrzlinka tam. Aj si tie ovsené vločky kúpite, aj vám nechutia, aj sa vám nezdá, že tie vaše bôle a boliestky dokážu zalepiť dostatočne. Lepšie sú tučné čokolády s celými lieskovými orieškami. Aj chrúmanie samotné je úľavou. A veľké kúsky orechov tej úľave pomáhajú….

Iní nakupujú. Míňajú svoje ťažko zarobené peniaze na veci, ktoré už majú. Poznáte predsa to prekliate heslo z reklamy, ten slogan, ktorý nám všetkým ničí životy… „Ty za to stojíš“. Ty za to stojíš a aj ja za to stojím. Tak si to kúpim… Chvíľka potešenia. Lepšie ako fajčenie.

Niektorí cvičia. To je asi najlepšia možnosť úniku. Vlastne je to útok, len pritom nikoho nezmlátite. Vynímajúc boxovacie vrece, ktoré to každopádne nebolí.

Niektorí sa stávajú workolikmi. Zlú energiu je treba premeniť na dobrú… A dobrú na ešte lepšiu, takže
po práci.. Keď celý normálny svet spí… Zájdeme na pohárik. A potom ešte jeden. A ešte jeden. Osláviť pracovný úspech… Alebo zapiť neúspech… Aj tam sa dá nájsť úľava. Na dne toho nikdy nekončiaceho pohárika…

Plač je veľmi dobrým spôsobom, ako ventilovať samého seba. Plakať pomáha. Povedať si, že byť slabý nevadí. Povedať si, že pokaziť niečo, čo sa zdá byť veľkým a naozaj dôležitým… Sa stáva. Ľudia veci kazia. Veci sa dokážu pokaziť aj samé. Všetci robíme chyby. Všetkým sa nám chce občas plakať. Aj si zanadávať.

Základ je, otvoriť si srdce. A pohľadať všetko to, čo bolí. Všetko to, čo nie je a nikdy nebude fér. Pozrieť sa sám na seba do zrkadla vo svojej skutočnej podobe. Na holé fakty. Také aké sú.
Na holého seba, bez makeupu, bez príkras. Všetci sme rovnakí…

A bonusom, veľkým bonusom, samozrejme je… Ak na život nie ste sami. Ak nás je pokope viac, takých nanič… tak si to všetko vieme povedať, aj si spoločne poplakať a zanadávať. Aj porozmýšľať, ako z tej sračky von. Alebo, ako to celé aspoň previazať a obmotať, aby to toľko nebolelo, nepálilo…

Nikto by na život nemal byť sám. A ak je, nikto by sa nemal báť, rozdať karty samému seba. A hrať s tým, čo je. Aj s esami, aj dolníkmi a horníkmi.

Útok, alebo útek. Alebo… chvíľka pravdy. Aj to by sa malo uvádzať v antistresových príručkách. Pozrieť sa na veci také, aké sú. Neutekať sám od seba. Neutekať od toho, čo bolí, páli, tlačí. Lebo aj bolesť je súčasťou toho úžasného niečoho, čo nazývame život. Radosť nás spája. Bolesť nás spája.

Bolesť nás robím tým, kým sme. Bolesť nás robí ľuďmi.

BTW: toto umelá inteligencia nikdy nepochopí. Ani keby sme všetci veľmi chceli…