V pretty woman raz odznela taká veta… Že človek ľahšie verí tomu horšiemu. A myslím si, že je to pravda. Aspoň väčšina z nás to tak určite má. Že zlé je bližšie k realite. A my chceme byť realisti. Sme predsa študovaní. Aj diplom máme. Aj hypotéky. Nedá sa snívať o blbostiach, nie je času… Zlé je reálnejšie. Zlé je skutočné…
Podobnú paralelu nachádzam pri týchto dvoch protipóloch… Brať a dávať. Čo z toho je v skutočnosti to jednoduchšie? Čo z toho je krajšie? Čo z toho je.. Náročnejšie?
Starí ľudia odmietajú pomoc. „Nechcem, mne netreba. Ja nepotrebujem. Nie, netreba, ty si kúp. Vy si kúpte“, hovoria. Niečo v zmysle.. „My sme už žili… raz…“, tak nejako to asi myslia.
Každý človek má v sebe také niečo, že sa chce starať. Hlavne keď sa raz stanete rodičom, nemá to konca. Hlavne ženy to celé prevŕta. Postarať sa. Nakúpiť dieťatku štyri jarné vetrovky.. Pre prípad, že by fúkalo viac, do ružova, do zelena, pre prípad že by fúkalo doľava a potom aj doprava. Premokavé aj nepremokavé…. Pre prípad.
V prípade choroby… Čaj proti kašľu, ale aj na vykašliavanie. Čaj bylinkový, ale aj ovocný, aby dieťa malo radosť. Ona má rada jahody.. teplomery štyri. Ak by jeden prestal fungovať. Aby ste vedeli, čomu naozaj veriť. Všetky tie teploty hodite do kalkulačky a vyrátate si priemer. Bude to reálne, realistické. A vy ste dôveryhodný človek. Nie idealista, blázon… Nie. Veci treba zabezpečiť, uistiť sa, skontrolovať.
A to dieťa bude rásť a my sa budeme tešiť. Stužková. Tá sa, že vraj, navždy zachová. Maturita… Prijímačky na vysokú. Diplom. Partner… A tak ďalej, bla bla bla.
Ste hrdí. Vykonali ste svoju prácu. Je zdravá. Je krásna. Zarába peniaze. Dobre, dobre. Teraz by mohol príjsť čas splniť si sny. Možno cestovať? Konečne.. Dieťa je z domu… Priestor je. Ale nie je za čo… Aj kam by bolo.. Ale.. Na čo?… Svoju úlohu ste splnili.
Tak ste si zvykli odmietať. Tak ste si zvykli, že postarať sa musíte hlavne vy… Že je ťažké prijať pomoc. Nechcete. Nemôžete. To príroda nedovolí! To zdravý rozum nedovolí! To charakter nedovolí, nepustí…
Zlému sa verí ľahko. Svet je tvrdé miesto a o kúsok toho svojho slnka je treba bojovať. Nehádam sa. Je to tvrdé miesto, rovnako ako aj pekné, milé a úsmevné.. Keď na jar začnú rásť kvety a keď vás napadne, že by mohol byť čas posadiť si bylinky na balkóne… Svet je tvrdé a čierne miesto. Ponuré, plné nemilých prekvapení, plné klamstiev, škandálov a korupcie. Plné poloprávd…
Rovnako tak ale, na tom opačnom konci spektra, rovnako tak existuje to dobro. To slnko. Tá láska. Tá možnosť veriť peknému. Že ste milý a dobrý človek. Že môžete veriť ľuďom okolo vás. Že možno aj pre vás existujú pekné koláčiky v cukrárni, aj pre vás. Aj keď ste dôchodca.. Aj keď nepočujete na jedno ucho, alebo možno aj na obidve… Aj keď potrebujete silnejšie okuliare do diaľky, či na čítanie.. Aj pre vás slnko svieti…Aj pre vás sú tu ľudia, ktorí dokážu pomôcť. Dokážu darovať. A áno, nič na oplátku netreba. Vážne.. Nič za to…
A tak mi príde.. Že príjímať… Môže byť sakra ťažké… V niektorých momentoch naozaj pre obidve strany… Aj pre tú, čo dáva, aj pre tú… čo neberie…
Zlému sa verí jednoduchšie. Zlé je viac… Pravdepodobnejšie. A vy chcete byť predsa… Realisti… Musíte. Žili ste tak celý život…
Možno človek najviac odvahy potrebuje v živote na to… Aby veril iným.
„Už neváhej, tak pojď a zmáčkni kliku
a v životě my dva jsme v okamžiku,
tak zabouchej jen víc, tak zakřič na něj:
Ten za dveřma jsem já, jsem já!“….