Občas sa človeku stane.. Taký blbý pocit. Také čudné čudno vo vás, ktoré nejde ani zalepiť, ani prehliadnuť, ani rozmotať. Čudno. Blbý pocit.
Zdá sa vám, že všetci ostatní fungujú oveľa lepšie ako vy. Všetci ostatní to vedia so svetom oveľa lepšie ako vy. So svetom, so životom. Tá má lepšiu prácu. Je šikovnejšia v domácnosti. Ten zarába viac peňazí. Tá rozpráva viacerými jazykmi a ešte aj utretý prach majú doma. Všetko lepšie. Všetci lepší.
To čudno v našich žalúdkoch je pomerne nepríjemná vec. Podobá sa nejakému kusu nestráviteľného jedla, ktoré v podstate ani veľmi nechutilo. Čudná v našich žalúdkoch, čudná v našich životoch. Prečo ona? Prečo nie ja?
Aj chudšia je… Má lepšiu školu? Má lepšieho manžela? Mala v živote viac šťastia? Prečo on? Mal viac kamarátov? Takých, čo ho posunuli? Vsadil na lepšie karty, rozumnejšie karty?
Alebo… možno len hral s kartami takými, ako nám to život, osud rozdal. Každému iné, každému niečo. Možno je to o odvahe. A možno je to o tom, že to podstatné, je očiam naozaj neviditeľné. Antoine by mal radosť..
To ligotavé auto, áno, to vidno. Aj tie dovolenky, pekný makeup. To vidno. Tie choroby a hádky doma, to už až tak nie. Lieky. Terapeuti. Možno iné závislosti… Rozvod… Rozvod za dverami niekedy nevidno.
Každému nám bolo nadelené niečo a každému z nás niečo chýba. Niektorým nám chýbajú veci rovnaké. Niektorým nám bolo nadelené vo väčšej miere. Iným menej, ale zásadnejšie…
„Každý si nese své břímě, letnými cestami k zimě“, spieva Jaromír… „Každý si nese to své, jak to v životě jde...“ Krásna pieseň, inak.
A tak sa strácame v tom porovnávaní. V tých frustráciách. A pritom, keď sme boli deťmi, bolo to všetko také ľahké. Vybarbili sme si to presne tak, ako sa nám to páčilo. Strecha môže byť fialová, auto aj bez farby. Oblaky svetlo zelené a tráva modrá. Pekné. Pekne sa to k sebe hodí, pekne to spolu ladí. A my sa usmievame, lebo sa nám obrázok páči. Má štýl, má šmrc. Má šmrnc, lebo sme si ho namaľovali my. Má šmrnc, lebo je podľa našich predstáv. Obrázky nakreslené podľa seba. Krásny obrázok. Náš obrázok. Krásny život. Náš život. Život nakreslený podľa seba…
Niekedy možno nevieme ako na to. Ale keď sa na chvíľku ponoríme do ticha a samoty… Keď sa zahĺbime do svojho „JA“ a svojho „MY“… Tak to tam nájdeme. Čo sa nám nepáči a čo je treba preonačiť. My tie odpovede dobre poznáme… Len nemáme čas, hľadieť na prázdny papier. Nemáme čas, hľadieť do zrkadla…
Niekedy stačí ticho. Byť sám. Byť veľa sám… Všetko sa dá vždy rozobrať. Prekresliť, premaľovať, znovu zložiť a poskladať. Niečo z toho vyhodiť. Ale maľujte vždy podľa seba. Ako sa to páči vám. Potom to bude celé dobré.
Potom to čudné čudno… Jednoducho zmizne.