allmarvellous

Úžasné na živote je, že občas máte šancu robiť naozaj veľké veci. Things, that matter… Pre každého to „veľké“ môže byť za daných okolností, v daných životoch, niečo úplne iné…

Pre mamičku, vychovávať svoje deti najlepšie ako sa dá. Každý deň sa postarať…
To je veľká vec. Pre otca zabezpečiť, aby sa bolo z čoho postarať… Napríklad, samozrejme, môže to byť aj opačne a akokoľvek inak…

Pre starších ľudí môže byť veľkou vecou dokázať vyžiť z dôchodku celý mesiac a ešte aj darovať vnúčikovi pekný darček k narodeninám, tak, aby sme neumreli od hladu a poplatili všetky bežné výdaje. Plyn, elektrika.. Nájom. Aj to je veľká vec. Úžasná vec…

Potom sú tu ale iní hrdinovia. Hrdinovia bežného života, ktorí existujú tak nejak v pozadí a ktorých denne nestretávame. Nie je ich vidno. Vynoria sa len vtedy, keď ide naozaj do tuhého. Keď ide o všetko, keď ide o život…

Lekári. Aké krásne, nádherné povolanie, plné zodpovednosti, veľkých výziev, veľkých prekážok. Aké krásne… nádherné povolanie, vďaka ktorému sa nám dostáva druhých šancí… Obdivujem každého, kto sa vydal touto cestou. Je to iste cesta tŕnistá, v mnohom aj cesta sebapoznania, ktorá sa vyžaduje nesmiernu dávku pokory, trpezlivosti, ale hlavne viery… Viery v hodnoty, viery  v to, že to všetko na konci dňa má zmysel. Že tu skrátka musíme byť jeden pre druhého…

A tak by to malo byť aj v životoch, ktoré sú na výslní viac. Alebo takých, ktorích je skrátka viac vidno. Aby sme všetci dávali do popredia hodnoty a myšlienku, že tu máme byť – jeden pre druhého.

Krásnu vec povedal jeden pán neurochirurg z New Yourskej nemocnice, pripravujúci sa na zákrok, v momente keď o ňom ľudia z Netflixu pripravovali dokument….

„Chcem urobiť všetko, čo bude v mojich silách. Všetko, čo môžem, najlepšie ako len viem…Ale do každej operácie idem s tým, že nie všetko je v mojich rukách… Musím uznať, že nejaká časť je mimo mňa a ja nemám nad všetkým kontrolu. Musím to uznať… Inak ste nervózny…“

Koľko pravdy v takej jednoduchej výpovedi. Uznať, že nie všetko je vo vás, vo vašich danostiach, schopnostiach. Rovnako ako aj myšlienka, že nie celé bremeno je položené na vašich pleciach…

Nejakú časť nesie osud sám, Boh sám.

Je v tom neuveriteľne veľa pokory. Pred životom samým. Pred Bohom samým.

A to nám umožňuje sa každý deň sústrediť… Odhliadnuc od vlastného obdivu k sebe, vlastného ega, vlastného strachu. To pokora z nás robí „real heroes“, malých aj veľkých ľudí bežného dňa, ktorí naozaj chcú robiť veci lepšie, pre iných, pre ľudí, ktorí naozaj chápu a cítia, že tu máme byť jeden pre druhého.

Inak nič z tohto tu nemá skutočný zmysel…………