allmarvellous

Hovorí sa, že spravodlivosť je slepá. Mala by byť slepá. Mala by byť slepá, aby ľudí neporovnávala podľa „dizajnu“. Aby nerozlišovala dobro podľa toho, či sa niekto vyváža v cadilacu, alebo v škodovke. Či nosí dostatočne dobrý mejkap a či zarába dosť peňazí. Spravodlivosť je slepá… Mala by byť slepá… Mala by byť slepá, ale rozhodne nie hluchá. Nie hluchá natoľko, aby nepočula a nevnímala zlobu, ktorá existuje. Nie hluchá natoľko, aby…. V podstate nebola vôbec…

Ja si tak často kladiem otázku, ako žijú všetci títo „ľudia s mocou“… Keď sa bežný človek zobudí ráno, umyje sa, oholí sa.. Pozrie sa na seba do zrkadla.. a už mu naskakuje to more povinností bežného dňa. Treba príjsť načas do práce, treba zaviesť deti do školy, škôlky, cestou z roboty sa staviť v potravinách a … Uzmieriť sa s manželkou. Uzmieriť sa s kolegom. Bežný človek bežného dňa má more povinností. A okrem svojho mora povinností aj more výčitiek. Keď hľadí sám na seba do zrkadla, drží v ruke zubnú kefku, holiaci strojček, alebo kadečo iné. Pozeráte si do očí a vravíte si… Toto som prehnal. Nemal som na neho tak vybehnúť. Mal by som sa ospravedlniť. Mal by som jej kúpiť kvety. S deťmi je treba viac sa hrať. Viac rodiny, menej práce, menej telefónnu, viac stolných hier.. Viac loptových hier. Som pako.. Som hrozný pako… Treba žiť s láskou, s rozumom, s citom. Inak to nemá cenu.. Inak to celé robím strašne naprd. A naprd život je naprd…

A tak sa snažíte. Snažíte sa ako viete, ospravedlňujete sa, viac sa hráte, menej telefonujete, menej nakupujete… A vytvárate peknú rodinnú atmosféru. Manželky nakupujú odstraňovače škvŕn, aby ich ratolesti chodili do školy navoňané a čisté. Vypraté a vyžehlené. Žehlia manželom košele a možno aj kravaty. A chystajú desiate, aby.. Aby to celé dávalo zmysel. Aby sme sa mali radi, aby sme boli rodina, aby naše deti vedeli, že sme rodina, že je to tak dobré a správne a že.. raz tak majú ony samé vychovávať svoje deti. V nádeji a láske… A tak nás zaplavuje nekonečné more výčitiek, starostí.. Ale zároveň aj radostí. Keď stihnete cestou domov kúpiť manželke kvietok, keď sa už nehnevá a znova sa k sebe túlite. Keď sa navarí niečo dobré, alebo niečo dobré napečie. A keď tá vaša ratolesť doniesie ďalšiu jednotku z matematiky.. Celé je to pekné a stojí to za to. Stojí to za tú námahu… Stojí to za ten pocit porozumenia, lásky, dobra, nádeje, odpustenia, pochopenia…

A ja sa tak pýtam, čo vidí spravodlivosť, keď je slepá? Noazaj slepá… Slepá a hluchá.. A pozerá sa do zrkadla. Čo vidí tá banda nenežrancov a čo takého Róberta denne sprevádza, keď si ráno čistí chrup? Čo ho ženie dopredu? Má ešte svedomie? Pocit zodpovednosti? Má s kým cítiť spolunáležitosť? Spolutrápenia bežného dňa? Čo vidí, keď hľadí sám na seba do zrkadla? Každé ráno? Čo ho motivuje zobudiť sa vôbec?…

Odpovedám si tak, že je to strach. Strach o seba samého a o svoj vlastný život. Nič viac. Spleť tajomtiev, nevypovedaných lží, poloprávd, pavučina poprepletená tak, že ju nikto nikdy nerozpletie. Ruka ruku umýva. Keď ty pre mňa toto, tak ja pre teba toto a keď nie, tak… To uvidíš! Ako ti vystrelia mozog z hlavy… Guľka namierená rovno do temena, alebo priamo do srdca… A skončíš, zo dňa na deň. Game over. Kamarát… Kšefty, spreneverenia peňazí, tulenovanie… zmenky… utajenia. Prerušenie vyšetrenia pre nedostatok dôkazov… Práva obvineného…Nedostatok dôkazov… Zas a znova. Neuveriteľný nedostatok dôkazov…

Čo vidí Róbert, keď ráno hľadí do zrkadla?… Myslím si, že jediné čo vníma, je šanca, aspoň na chvíľku uniknúť. Stratiť sa. Zachrániť si život. Sú to už len posledné pudy sebazáchovy. Boj o prežitie, ako v divej prírode. Ako v džungli, kde netreba spravodlivosť. Silnejší zožerie slabšieho. Pozerá sa, čistí ústnu nevymáchanú dutinu.. A hovorí si.. „Dnes to možno uhrám.. Potiahnem pár nitiek naľavo, zopár napravo. Mám nahrávky na tohto a iné nahrávky na iného.. Dnes možno ešte prežijem. Možno.. Musím urobiť maximum…Dať zo seba to… najlepšie“ … To najlepšie-nahoršie. Také zlé, ako sa len dá….

A to sa deje preto, lebo v ňom už spravodlivosti niet. Nemá svedomie. Premenil sa na zviera, ktoré bojuje o holý život. „Možno sa ruleta šťastia dnes usmeje na mňa a celé to ešte prežijem. Možno sa to koleso dnes obráti na iného a na chvíľku mi ešte dajú pokoj. Možno sa na chvíľu stratím… A pri troche šťastia.. Keď zhltnem dostatok liekov večer, zaspím a zabudnem…. “ Alebo? Netreba mu zabúdať? Že žije v bojovej hre? V hre o život sám? A je jedno, či je ten život pekný, svetlý.. Alebo temný a škaredý….. Treba prežiť…

Nemá svedomie. Spravodlivosť, ktorá je v každom z nás, keď sa rodíme… tá jeho zomrela už dávno. Rada by som vedela, čo sa stane s človekom na polceste, keď sa rozhodne, robiť veci nakrivo a robiť ich nakrivo naschvál… Povedala by som, že je to ranené srdce malého chlapca, ktorého spravodlivý a dobrý otec neťapkal často po pleci a nehovoril mu „Si môj hrdina“. A nehovoril to preto, lebo Róbert hrdinom skrátka nebol… Bol málo. Bol menej..

A tak si možno povedal, že on to svetu ešte ukáže a že keď to nejde podobrotky, tak to už len nejako ísť musí.. Aby svet videl, kým ON vlastne je.. A tak sa časom, životom, asi zišla skupinka nedocenených chlapcov s veľkými gumipuškami… A tí sa začali ťapkať po pleciach vzájomne.. A tak uverili svojim vlastným klamstvám, podporovali sa vo svojich vlastných banálnych rozumoch a vynálezoch… Až to dopracovali vysoko. Teraz by ten otec možno aj mohol byť hrdý. Ale, už zrejme nežije a ak tak, tak sa díva zhora a prežalostne plače… Aj tak by ho nepotľapkal…

Toľko z teórie Sigmunda Freuda.. Myslím si. Ranené egá spôsobujú ďalšie zranenia. A došlo to až tam, že sa ranené egá ľudí bez svedomia, so spravodlivosťou, ktorá ani nevidí, ani nepočuje.. Rozhodli… Vpáliť guľku do hlavy… Len tejto nevinnej kráske. Ktorá to na začiatku myslela so všetkými dobre.. Spravodlivo.

A tak padne za obeť spravodlivosť. Je jedno aká. Hluchá, slepá, nemá… Spravodlivosť nemá nárok na handicap. Spravodlivosť na Slovensku… Totiž nemá pravo…

Ani na život…