allmarvellous

Zvoní to.. A ja mám toho na srdci veľa. Celú záplavu myšlienok, slov, viet, sťažností, nepochopenia. Duša sa mi búri. Vrie to vo mne. A ja viem, že… Onedlho bude mať narodeniny. Viem, že toho má veľa, viem že… Je busy. Stále je busy.. A možno to nezdvihne a ja vôbec nebudem vedieť, čo si o tom celom myslí, ale musím.. Musím to skúsiť.. Zvoní to.. Zvoní to…

„Ahoj. Prepáč, mám toho teraz..“, zdvihne

„Veľa, ja viem!! Jéééžiš.. Ja som taká rada, že sa mi podarilo dovolať“, vychrlím zo seba. „Som ťa nechcela otravovať, viem, že nemám brať… toto… Meno Božie nadarmo a.. Prepáč, ja len, že..“, chrím zo seba jedným dychom.

„Nie, v pohode.. Čo si… Ja som rád, že voláš. Vlastne som na to už zopár dní čakal.. Že kedy sa ozveš…“, povie pokojne.

„Aha.. čakal.. To znie tak… Ehm“, zasmejem sa.. „Vševediaco hehm..“, poviem.

„Hej. Tak trochu“, povie JC. „Tak to vyklop. Čo máš na srdci? Myslím, že.. viem o čo ide, ale aj tak.. Povedz.. Ja si to rád vypočujem… Celkom ma zaujíma, či…. Či to vieš aj si sama..“, povie pokojne.

Mám pocit, že niečo pije. Je taký kľudný… Bylinkový čaj? Alebo kávu? Bez kofeínu? Čo pijú tam hore? Čo tam majú povolené?.. Ehm..

„Niečo piješ?“, pýtam sa. Noazaj mám ten pocit a naozaj ma to zaujíma. „Niečo.. Teplé a.. Upokojujúce? Čaj? S medom? Kamilkový? Materina dúška? Čo je too?!“, pýtam sa btw.

„Ooh, hej. Máš dobrý inštinkt. Ako si vedela? A nie, nie je to ani čaj ani káva. Ja povzbudenie nepotrebujem… Kofeín, teín a tak….Mne to netreba. Toho ja mám od Otca dosť… Aj keď materinu dúšku mám rád, to je pravda.. Víno. Víno tu pijeme. Všade sú trhy teraz, čo nechodíš von? Horúci punč, je tu taká menšia party… Okolo mňa. A medovinu..“, povie a prehltne.

„Oh, woow.. Tak to som nevedela.. Že vy tam.. Môžete.. Veď vieš“, poviem.

„Čo? Piť víno? Alkohol, myslíš? Jáááj, jasné. Každý môže na čo má chuť. Ja víno.. Veď ma poznáš. Anjelici… Tí si z medoviny ulievajú a Matka.. Matka pije vaječný koňak.. Nič nevrav, tiež to nechápem, ale vieš ako…“, povie JC. „Každému podľa vôle, tak ti poviem…“

„Hej…“, poviem ja.. Myslím na tú ich vianočnú mechelicu a.. Hm, musí to byť.. Hrozne fajn… určite tam majú aj hromadu bársjakého dobrého jedla, medovníčky…Napečené.. Vône všetkého sveta.. Aj by som to rozobrala, či podávajú aj kapustnicu, alebo aj sushi? Či ako?… Ale musím sa sústrediť. Mám ho na dráte a… To je treba si vážiť…

„Máte frmol, čo?“, poviem.

„Hej.. Ako vždy.. Nie len cez sezónnu, aj keď teraz je toho ozaj veľa.. Darčeky, želania.. Ľudia sa strašne veľa modlia tieto dni.. Každý chce odpustiť… A to je dobre.. Nemať takú veľkú kapacitu, mám zahltený mailbox raz dva… To vieš, všetko mi to nabieha elektronicky…“, hovorí. „Ideme s dobou“, dodá. Jasnéé…

„Takže.. Poviem, o čo mi ide hej?“, vyslovím sa napokon.

„Povedz. Ja budem počúvať…“, dodá.

„Jasné.. Takže.. Takže ide o to, že.. Áno, chcem aj odpustiť a toto všetko, že som zlá na dcérku a aj dostala zopárkrát po zadku, to sa priznám.. Nechce písať úlohy… Z diktátu 9 chýb v druhej triede, to si videl?! Skrátka.. Stále ma niečo jeduje.. Ja neviem, tak.. aj s matkou sa dosť vadím stále, furt mi dačo sprosté povie a potom, že zachovaj si pokoj a maj súcit voči iným.. Je to ťažké, je to dosť ťažké.. Akože, ja robím, čo môžem, vážne…“, hovorím v rýchlosti.

„Aj objednávaš veľa“, preruší ma. „Aj v tom robíš čo môžeš, očividne..“, zasmeje sa. „Chudáci kurieri… Tých sa toľko napočúvam cez deň.. A prečo nezdvíhaš telefóny potom? A nie si na adrese? To tiež nie je fér, však?“, povie zase jedným dychom on…

„Čo?.. Noo.. Počkaj. Ja som začala prvá, sľúbil si, že budeš počúvať…“, poviem nespokojne. Cítim sa ako malé dievčatko. Niekto by mi mal do ruky strčiť lízanku… Alebo aspon kúsok horalky…

„Tak na to ani nemysli“, povie on. „Nadváha nie je sranda a tá vec, ako všade píšu, so zajedaním vlastných emócií.. To je naozaj do neba bijúce volanie o pomoc. My ťa vidíme!“, hnevá sa…

Som ticho.. Cítim sa previnolo..

„Som len človek, ja len.. Jaa..“, možno som ani nemala volať..

„Dobre, prepáč. To víno mi asi ide do hlavy, heh.. Už ťa vnímam. Hovor.. Prepáč.. Gabriel aj s Michaelom tu pobehujú stále….. Stále ktosi nosí tácky s ovocím a poháre… Prepáč, už sa sústredím“, povie.

„Čo ťa trapi, dcéra moja?“, smeje sa.

Mohla by som sa uraziť, ale neurazím.

„Fico.. Že kradne ozlomkrky… Že Kočnera určite prepustia za chvíľu. Že stále nadávajú Zuzane, aj keď ona chudera za nič nemôže.. A jasné, že už nebude kandidovať, lebo jej to dali poriadne vypiť… To sa robí?! Žene?! Jemnej, krehkej? A ona je spravodlivá… Je milá, reprezentuje, všade si ju vážia..“, hovorím… „Unavuje ma to“, dodám.

„Hej.. Ja viem. Mnohých.. A áno, máš pravdu, Zuzana je spravodlivá…Máme z nej radosť.. Ale pokračuj.. Počúvam.“, dodá rýchlo.

„Nó ďalej… Že kde je problém? Keď sa furt vadím s matkou? Je na vine ona, či ja? A že kričím na malú? Že si má písať úlohy? Fakt ju do toho strašne moc nútim.. Nerobí to preto, že nechce, alebo ma skrátka bojkotuje? A čo s tým Vladimírom, chudákom? Stále chodím v zelenom, už dva roky chodí v zelenom, veď to je katastrofa… Ledva korona skončila.. A Putin? Toho si prečo k sebe nepovoláte? A malé deti umierajú nevinné? Nepáči sa mi to.. Je to hanba, strašna hanba.. A povedz mi, ten pán Šimečka? Má dostatok podpory okolo seba? On sa tiež chudák snaží, aj milý človek vyzerá byť, len či.. Ho to nezvalcuje, chudáka.. A tí, čo ešte neodišli, určite odídu.. Aj ja rozmýšľam, či by sme nemali ísť dakde dokelu.. Do Prahy aspoň…Tak neviem.. Tak.. Povedz ty, teraz.. Povedz. Potrebujem počuť, čo povieš… Potrebujem tvoj názor, vaše stanovisko v týchto všetkých … Veciach. Povedz.“, dodám a som pripravená zmieriť sa s čímkoľvek, ku čomu sa JC vyjadrí.

„Ide o to, že.. Každý deň má dosť svojich vlastných starostí.. A čo si tým pridáš k životu? Keď sa budeš takto stresovať? Zajtrajšok sa postará o seba sám.“, dodá v absolútnom pokoji.

„Akože.. To viem.. To poznám, to vravíš stále.. A čo všetci tí nevinní? Nemali by ste.. Niekoho..“, odmlčím sa.

„Niekoho.. povolať? Ako vravíš?“, spýta sa s úsmevom v hlase.

„Presne. Povolať… Putina a Roba. Týchto dvoch stačí…“  hovorím a v hlase nemám úsmev, ale hromadu hnevu.

„Neboj sa. Na všetkom sa pracuje… Všetko má svoj čas a Otec vie o všetkom…“, povie pokojne.

„Hej.. Vy a vaše pomalé mlyny“, hovorím ja.

„Nezlosti sa… Blahoslavení spravodliví, ale na zdraví ti to nepridáva, to vieš?“, povie.

Nič neodpovedám. Neviem, čo mám hovoriť. Neviem, čo mám a môžem urobiť vlastne…

„Slobodná vôľa, to je základ všetkého. Všetci si tam dole vyberáte. A každý vie, ktorá voľba je správna. Presne ako ty a tie tvoje horalky“, hovorí. Mračím sa, ale stále som ticho. „Dobre vieš, čo by si mala jesť a aj tak.. Aj tak sa láduješ kalóriami.. Hľadáš pokoj, ale ten..

„Nie je v horalke… Viem…“

„Musíte sa spojiť. A byť za jedno. Len tak môžete vyhrať. Všetko. Len tak môže dobro vyhrať, keď budete na jednej strane váh, vy, všetci ľudia dobrej vôle. A potom vás požehnáme a…“, hovorí a ja ho preruším.

„Voda sa zmení na víno…“, dodám.

„Presne“, povie on. „Ste na dobrej ceste, ale musíte sa spojiť. Oddeľujete sa jeden od druhého, zdieľate a pritom nezdieľate. V skutočnosti chcete byť všetci dobrí, ale chcete byť sami. Oddelený jeden od druhého, aby vám náhodou niekto neublížil. Aby ste si náhodou vy neublížili.. Láskou k blížnemu svojmu… Máte strach. Máte strach byť spolu. A zabúdate, že my môžeme byť tam, naozaj tam, kde vás je viac. Nemôžete sa takto strániť, nemôžete sa uchylovať k tým vašim sieťam a… Strácať sa, kým ste nažive. Buďte spolu. Tak budete pevní…“, povie s rozvahou, pokojom. S láskou.

„Ja viem..“, poviem ja.

„Všetci viete a napriek tomu.. Vyberáte si pravý opak“, povie on, JC, „my coach“…

„Dobre, chápem.. Už zložím, ide mi práčka.. A musím ísť pre malú do školy…“, dodám.

„OK. V pohode..“

Chvíľu sme v telefónne ticho.

„Chce to synergiu skrátka… Aby sa váhy prevážili.. Nemilosrdne.. Všetci doľava.. Alebo doprava, nazvy si to ako chceš…“, dodá.

„Dobre“, poviem potichu ja.

„Tak dobre a nebuď smutná. Je, ako je… Ale neboj sa, nie ste sami. My tu máme zriadené celé tímu ľudí, teda.. Veď vieš. Duší.. Anjelov.. Všetci makáme dňom i nocou.. Robíme, čo môžeme. Povzbudzujeme vám ducha, telo, dodávame energiu.. Bojujeme proti strachom vo vás. Dodávame odvahy.. Ale.. Je to na vás… Vy musíte zabojovať..“, povie.

Som ticho. Len počúvam… Ja viem… Všetko viem… Musíme zabojovať a musíme zabojovať všetci… Inštinktívne zablokovať akékoľvek zlo, okolo ktorého sa čo i len šuchneme…  nech nemá šancu ani len v najmenších zárodkoch… Musíme to vyhrať…

„Ste dobrí.. Ste múdrejší, veď ty to vieš…“, povie. „A kam by sme to dotiahli… Keď tí múdrejší budú v živote ustupovať?… “, položí viac menej rečnícku otázku na záver…

„Tak ahoj..“, poviem ja. Mám o čom premýšľať…

„Ahoj. A neboj sa. My sme tu stále.“, povie a zloží. Sú tu stále. S nami… Otázka je či.. Aj „my“ sme tu stále…