allmarvellous

Tak ja neviem… Čo na tie deti platí. Alebo čo by malo platiť. Asi je to aj zbytočné vyprávať teraz také oné, že… “My keď sme boli malí…”, alebo podobné hovadiny… Je iná doba. Mame telefóny….

Keby telefóny, to by ešte bolo dobré… My máme “múdre telefóny”, najmúdrejšie… Všetko viete. Za sekundu. Všetko si môžete kúpiť a donesú Vám to až domov, pred dvere Vášho bytu… Kuriéri. Kamaráti dnešnej doby… Spolužiačka zo strednej, či z výšky Vám už roky nezavolala a Vy ani neviete, či by sa potešila, ak by ste sa ozvali Vy jej.. Ale kuriéri. To ánko! Kamaráti tejto doby… Doby Eeej Aaaj!!! Eeej aaaj, ruka hore… Skoro…

Neviem čo to je. Asi sme to my pokašlali, my dospelí, musíme si priznať chybu. V múdrych knihách o tom, ako treba vychovávať deti píšu, že deti sa učia od dospelých. Že len opakujú to, čo vidia na nás. Rozprávajú ako my, správajú sa ako my…

Viete, čo mate robiť, ak chcete, aby si Vaše dieťa pravidelne čistilo zuby? Aj ráno aj večer? Treba robiť to, že mu pôjdete príkladom. Ráno aj večer postavíte Vašu drahú ratolesť vedľa seba a drhnete zubný povlak spolu. Čistíte medzizubné prietory, staráte sa o to, aby Váš dych pripomínal voňajúce polia v lete, najlepšie posiate ľaliami a fialkami, aj keď neviem presne, kedy a ako by tieto dva kvietky vedeli rásť a kvitnúť súčasne, nie som botanik! Ale podstata toho, čo chcem povedať je tá… že áno! Ánečko! Máme ísť príkladom…

Tak dobre. Neťahám ju vkuse za ruku, nešťuchám jej do ramena, popri tom, ako šúcha telefón a čučí do obrazovky, ktorú by som najradšej ošvácala o stenu… Idem si ako príklad duševnej vyrovnanosti a tiež dentálnej hygieny vyčistiť chrup ako prvá. Šťuchnem ju raz, potom druhý krát, potom sa prídem ukázať, že aha! Vidíš, ja som už v pyžamku.. A týýý?!!!

Prd makový…. Nereaguje. Darmo idem príkladom. Čučí a šúcha. Svetielka rôzneho všelijako-magnetického druhu jej vyžarujú do tváre, všelijaké polia nezdravé…Rádio, či inak aktívne!!! A jej nič nevadí… Moja dcéra. Moja radosť. Moja ratolesť. Svetlo môjho života… Menej radio, menej aktívne…

Tak neviem, kde sme spravili chybu… Bolo by to príliš jednoduché povedať, že je to dobou? Prílišný alibizmus? Že keď to robíme nahovno všetci, že si možno len povieme, že je taká doba, že nevadí? Lebo aj sused to tak, aj kamoš to tak a že všetci sme vlastne na nič, tak už nám zostáva len súcit?Alebo ešte horšie, sebaprijate a sebaláska?.. S pánom Bohom…

Všade píšu, že máme hľadať príčiny nášho hnevu v sebe, v našom vnútornom dieťati a takéto bársjaké oné… Akkože… Hľadám! Všetko som prelustrovala… Aj samotu, aj starchy, aj frustrácie… Neviem! Moje vnútorné dieťa sa bojí môjho dieťaťa vonkajšieho!

Žijeme v tej uvedomelej dobe. Že sme si všetci strašne vedomí svojich krokov, myšlienkových pochodov, strachov, rozpoložení… Lebo meditujeme a chodíme na jogu a že už nechceme opakovať chyby svojich rodičov a takéto oné … Blabla. Dobre! Rozumiem!

Nemôžeme byť fašisti, ani komunisti, to je jasné! Ani rasisti, ani ideologisti prílišní, to je jasné tiež! Je to škaredé, robí to iným zle a Ježiško nie je rád! Musíme byť politicky korektní, kontrolovať svoje vnútorné deti a všelijaké iné oné, aby sme nereagovali podráždene, nerobili iným traumy a totok… Ale čo tá naša mladá generácia ? Čo sa teda budú učiť oni ? Od nás? Od sveta?…

Akože áno, už mi zopárkrát ruka vyletela, nebudem sa robiť pekná, alebo čo… Že s deckom človek píše úlohy a tie 4 riadky trvajú už hodinu a pol, lebo vám ten malý človek vypráva, aké všelijaké vecí sú na jutube a že do coca coly v žiadnom prípade nemám hodiť mentossku, lebo… och, hlava ma bolí a nevládzem jej vkuse prinavracať sever, že kukaj do písanky, život nie je tiktok, život je život a tak pekne píš, že mama má Emu, alebo čo….

Tak neviem. Je to des. Niekde píšu o tej zodpovednosti, že musíte prebrať 100 percentnú zodpovednoť za svoj život, za seba na seba, čo dáva zmysel… Ale občas sa stane, že vy preberiete namiesto 100 aj 300 a potom vás už fakt hlava bolí……..

Nestačilo by, keby sme všetci prebrali len takých ľahkých 75? Alebo 80? Tí horší 70 možno len, alebo len 65? Čím menej, tým menšie bolesti hlavy, menej stuhnutá šija, dlhšie by sme žili…

Ešte sa dá veriť Bohu, poľaviť z kontroly, alebo take niečo…Aj také skúšam…

Každopádne… Ako na to? Stiahnut si appku? Aby mi poradila, čo robiť, aby moja dcéra položila telefón dobrovoľne, nevolala tatkovi, nech jej ho 17 krát predĺžili a začala si napríklad kresliť ? Maľovať ? Alebo niečo také, čo ja viem čo… Niečo obrodné? ……..

Napísať si úlohy, alebo také voľačo…

Bez toho, aby mi nekrútilo, neškbalo v ľavej časti tváre okolo môjho hypertonického ucha, hypertonickej čeľuste ?

Sú v presile. Tieto deti… Títo mladí… A to ani nechcem pomyslieť, ako to asi funguje pri pubišoch. Už vám ani nepovedia, že „to je jedno“, ale že “whatever”, ako keby … Ako keby tá tiktoková angličtina mala byť niečím povznášajúcim… Povznášajúco ignorantským…

No neviem…. Každopádne, takto to uzavriem. Pôjdem teda vzorom. Lebo si viem vstúpiť do svedomia, mám charakter, síce miestami vybudovaný strachom, varechou a tvrdou rukou, nočnými morami a podobne. Ale.. Mám ho. A tak viete čo?!…

Som si kúpila tlačítkovú Nokiu. Takú… renesančnú… Mudry telefón som kopla do riti a viete čo?! Sväto-svete si prisahám, na svoju česť, Boha, aj charakter – aj keď Ježiško hovorí, že sa to nemá…Že mi už nikdy ruka nevyletí. Že nechce písať úlohy, ale mačkať, šúchať, kukať spievajúce Číňanky, Vietnami, mačičky, psíkov… Ako celý svet krásne zdieľa a spolunažíva, pestuje kvety, kŕmi svojich vtáčikov, robí kotrmelce, robí kontrmelce s vtáčikmi…

Akože… Nevykašleme sa všetci už radšej na to ?

Na vtáčiky s ružovým perím zakúpeným na Sheine ? Alebo niekde inde, kde je možné zohnať ružové perie pre vtáka, a fialové pre vášho domáceho miláčika typu napríklad že pes ?…

Mali by sme.

Lepšie je si zavolať. Normálne že.. „Ahoj, čo robíš, nejdeš na kávu ?“

Spýtať sa suseda.. Alebo ! Normálne mu zaklopať na dvere, otvoriť papuľku… A spýtať sa…

Inak je to celé na prdku. Inak naše deti nebudú schopné prečítať 100 stranovú knihu bez toho, aby sa nesťažovali že, že „Oooo emmm džííí, this is too hard“, alebo niečo podobné.

Osprostieme. Už sprostieme… Dosť dobre…