Toto chcem povedať, že čo ma rozčuľuje je… Že prečo sú ľudia takí odťažití? V Bratislave napríklad? Neberte ma zle, ja milujem toto mesto, žijem tu, fungujem tu.. Ale je to tak, je to jednoducho tak. Nech to skúšam zľava, sprava, nech sa snažím o to viac, nie… Nedá sa to, nefunguje to, je to na prdku….
Už som mala v telefóne asi 35000 kontaktov na všelijaké mamičky. A tak si ich všelijako ukladám a postupne mažem, že som si sväto-sväte sľúbila, že už to robiť nebudem… Ale keďže mám bojovného a asi aj sprostého ducha, nevzdávam sa… A tak mažem „Mišku s mamičkou“ a „Jožka s mamičkou“ a „Katku s Ľubkou“ a „Eriku s malým“, lebo ma to s nimi už nebaví… Ale keďže som trulindo a nevzdávam sa, postupne pridávam „Katkinu mamičku“ a „Sofinkinu mamičku“……aakoožeee… Neviem.
A to ja som podľa mňa totálne v pohode človek. Vrcholne zábavná. Milá. Spoločenská. Len tak že chrlím dobrú náladu! A oni nechcú…
„Veď jasné, stretneme sa.. Ku vám príjst? Jaaaj, to nie, to nie.. Na ihrisku niekedy dobre? Keď tak.. Alebo na zmrzku, jasnééé“…
No majte ma radi teda… Nechcú. Všetci sú vtiahnutí do tých svojich panelákových buniek. Odťažití. Nejdem sa zamýšľať nad nezmyslami typu karma, alebo že mám zase riešiť svoje vnútorné dieťa a čo som komu kedy neodpustila… akožee!! Nie!
Občas snívam o živote na dedine. Že možno tam sa ľudia stretávajú viac? Že možno tam sa majú radšej? Sú vľúdnejší, milší, nosia si koláčiky v nedeľu pooobede, volajú sa na kávu, chodia spolu do kina? Do mesta do kina? Alebo do kultúrneho domu do kina? Možno?………
Neviem teda. Aj by sme sa presťahovali. Na dedinu. Zlé by ale bolo, keby na tej dedine boli ľudia v konečnom dôsledku rovnakí… To by ma kleplo! Toľko úsilia a výsledok…? Akurát ta volajaké sliepky na dvore, alebo čo… To by bolo málo, veľmi málo… Ešte čerstvý vzduch, OK. To by bola výhoda, ktorá by sa reálne dala zarátať… Do plusov!!!
Môj múdry muž hovorí, že všetko je o ľuďoch. A človek je človekom všade rovnakým. Tak na dedine, ako aj v meste. A že veci sú aj o šťastí a že prečo sa neozvem kamarátkam z výšky… A potom na mňa začne sypať hromadu možností, čo všetko môžeme urobiť, podniknúť, s kým si vyraziť..
A tam niekde naozaj nachádzam také veci, že s týmto nie, lebo! Je to debil a totok povedal kedysi 15 rokov dozadu, spravil a čojaviem čo… Niečo s karmou, s odpúšťaním a novými šancami… Niečo na tom bude. Že ten povestný kryptonit máme teoreticky možno naozaj všetci v sebe………Lepšie je sa sťažovať a nedávať veciam nové šance. To bolí! Niekedy to vie veľmi bolieť…
Každopádne. Mám v telefóne nateraz uloženú sviežu a novú „Katkinu mamičku“. Až do momentu, kedy Katkina mamička povie niečo ako, že nemáme čas, radi by sme, ale ideme na chatu/výlet/k Babke/na Oravu, alebo nejakú inú podobnú sračku…. /Pardon./
A ešte aj to sa vraví, že človek občas nemôže zmeniť svoje okolnosti. Ale môže každý deň urobiť z toho čo má, to najlepšie, čo sa dá. Je to hrozne americké, ale aj hrozne pravdivé… Tak to asi len budem mať každý deň na pamäti…
Nie je ľahké odpúsťať a hádzať zlé veci a spomienky za hlavu.
Nie je ľahké dávať minulosti novú šancu.
Nie je ľahké budovať nové kamarátstva po 40tke.
Každopádne, nádej umiera posledná. A to je fakt.
Celá debata | RSS tejto debaty