allmarvellous

Ani neviem ako sa stalo a zrazu mám 40. Život letí strašne rýchlo a pomedzi každodenný zhon ani nemáme šancu uvedomiť si, ako veľmi rýchlo to vlastne je… Zbadáme sa až pri výročiach, oslavách, svadbách, narodení nových členov rodiny. Alebo úmrtiach…

Aké by však bolo keby sme začínali deň, akoby bol práve náš posledný… Ako by sme ten pomyselný mostík medzi životom a smrťou prekračovali každý jeden deň… Čo by to pre nás znamenalo? A dá sa to vôbec? Mať svoju vlastnú pominuteľnosť na vedomí, svedomí, pred očami.. Každý jeden deň?

Ako by sa menili naše rozhodnutia? Rozhodli by sme sa plniť si sny? Všetci by sme si kúpili kožené bundy, motorky, vyrazili za všetky usporené peniaze na Bahami, Bali, alebo ktovie kde inde…

Konečne by sme zahájili diéty a cvičenie tak, aby sme nemali ani jeden „výpadok“ v tých našich predsavzatiach.. Lepšie vyzerať, byť zdraví, schudnúť.. Nabrať svalovú hmotu…

Konečne by sme sa začali stretávať s rodinou a priateľmi. Odpustili si. Mávli rukou nad starými hriechmi a krivdami minulosti.

Konečne by sme robili všetko to, čo je podstatné a nerobil to, čo sa robiť nemá. Zlostiť a hnevať sa, nadúvať a nafukovať sa, mínať peniaze na veci, ktoré nepotrebujeme – ako sa hovorí.. Nemuseli by sme viac impressovať ľudí, ktorí sú nám ukradnutí…

Ale je to naozaj také ľahké? Mať to v sebe každý deň upratané, myslieť na to, že ako vraví istý Matúš v niektorom odseku biblie, že neboj ustarostený o svoj zajtrajšok.. Alebo niečo také..

Ľahké to nie je. A asi si ani nemyslím, že sa to naozaj dá. Každý deň si byť vedomí svojej vlastnej smrteľnosti, každý deň si byť vedomý toho, čo je naozaj je a nie je správne, dôležité, každý deň byť vycentrovaný… Iba myslieť pozitívne, iba byť… „v prítomnom okamihu“, ako hovorí istý Eckhard…

Čo si ale myslím, že sa skutočne dá.. Je urobiť jednu malú zmenu a tej sa zubami nechtami držať. Jednu malú zmenu. Takú, ktorá nás bude neustále navigovať a ukazovať nám smer. Vracať nás, keď nás to v živote niekedy „vyosí“, vykoľají.. Na ten pomyselný stred.

A tak si všetci vyberme. Jednu, jedinú malú vec, ktorú budeme robiť pravidelne, vracať sa k nej ak nie denne, tak aspoň týždenne. Jeden malý moment, kedy sa nám zastaví svet – aspoň ten náš vlastný.. a kedy popremýšľame nad svojimi vlastnými víťazstvami a pádmi, prehodíme výhybku.. A len sa tak nadýchneme čerstvého vzduchu, nastavíme tvár slnku a povieme si… Že je všetko v poriadku. A fajn.