allmarvellous

Niekedy sa človek ocitá v takých nejakých čudných medziobdobiach… A nie je to o tom, že by si ich nevážil, že by si nevážil to, čo má, ľudí okolo seba, alebo čokoľvek.. Občas len máte pocit, že by ste už radi prestúpili do iného vlaku, alebo aspoň prehodili výhybku… Let´s just move on!!!

Ale nejde to. Nedá sa… Ako keď ste sa kedysi učili na skúšku z knižky, ktorá mala 500 strán a vy ste si už vééľmi , veeéľmi želali, dokončiť práve tú kapitolu, ktorá vám aktuálne robila vrásky na čele..

Niežeby tie predošlé boli jednoduché a niežeby vás v tej nasledujúcej kapitole malo čakať niečo ohromné… Skrátka sa vám už chcelo „prevrátiť list“.

A taký niekedy život je. Že by ste sa už najradšej pohli z miesta, že by ste už najradšej poprehadzovali všetky figúrky na tej vašej pomyselnej šachovnici. Že dobre, už áno, rozumiem, chápem, pohnime sa!.. Ale nedá sa…

A neviem čím to je. Prečo je to občas také zložité… A vy to v tej svojej mysli, duši, hlave aj vidíte.. Ako asi by ste to chceli preusporiadať.. Ako asi by sa vám tie figúrky páčili, keby boli zoradené inak, trochu nakrivo, trochu nabok, trochu dopredu, alebo dozadu.. Inak!

Ale nedá sa… ako kedysi spievala skupina IMT Smile, „nedá sa ujsť“. A je to čudné, prečo to tak je. A prečo sú naopak v živote momenty, kedy to všetko ide naopak strašne ľahko. Kýchnete si a máte novú prácu, vyšší plat, milších kolegov… Občas také momenty sú…

Viera hovorí, že máme veriť tomu, že Pán Boh má s nami vyššie úmysly. A že ak by nás teraz „prehodil“, „preradil“, pomohol nám „pretočiť list“, nič z toho perfektného, čo by sa eventuelne mohlo stať, sa nestane…

Viera hovorí, že ak sa veci nedajú tak ľahko zmeniť, asi je to preto, lebo sme ešte nedokončili.. to naše „štúdium“ práve na tej kapitole, ktorú máme teraz pred sebou.. Možno je treba ešte niečo vychytať.. Určite je toho veľa. Možno je treba si ešte raz narysovať zopár grafov z tejto kapitoly, zopakovať niektoré poučky.. A možno je treba prečítať si poznámky malým písmom pod čiarou… Maybe we are not done yet..

Anyways.. občas na človeka doľahne taká chvíľka, že vás to strašne rozčuľuje. Že vám chýbajú figúrky. Že veci nie sú tak, ako by ste chceli. A že je to strašne ťažké pretočiť list, práve preto, lebo vám chýbajú figúrky….

Vždy ale máme na výber. Môžeme podliehať svojím vlastným pocitom márnosti a zúfalosti.. alebo si povieme, že budeme skrátka „veriť“. Že všetko v živote má zmysel, že všetko sa hýbe tak ako má a že všetko v živote má svoj čas..

Niektorí ľudia v Boha neveria. Nechcú. Chcú veriť len vo vlastné schopnosti a v to, že život je ku človeku fér, keď sa snaží. To je do istej miery pravda a od istej miery už nie.

Preto sa Bohu veriť v skutočnosti oplatí. Lebo aj keď veciam nerozumieme, nemusíme podliehať pocitom, že chcem teraz rozflákať tanier o stenu, alebo telefón šmariť o zem.. Alebo čokoľvek podobné. Aj to sa človeku občas chce…

Pocit je ale jedna vec a vedomie, porozumenie a viera iné.

A ja dnes taký deň mám. Mne sa chce niečo šmariť o zem.. Niečo rozflákať a na niekoho strašne nakričať a vlastne všetkých poslať do pekiel horúcich – alebo niečo horšie…

Verím ale tomu, že veriť má zmysel. Že aj keď ja nerozumiem, niekto iný, múdrejší, krajší, šikovnejší a asi aj štíhlejší… Niekto iný rozumie. A tomu niekomu záleží na tom, aby som mu verila..

Lebo o to sklo a o tie moje vlastné kričoty by som sa eventuelne mohla strašne porezať a možno by sa nič z toho už nikdy nedalo zalepiť.. A to by bolo zlé…

Veriť sa oplatí. A tak teraz možno len stačí urobiť jeden malý ďalší step. Povysávať, vyvenčiť psa – ak nejakého máte… Alebo niečo podobné…

Just one next steps. A veriť.