allmarvellous

Všetko v živote sa neuveriteľne rýchlo mení. Ľudia okolo nás, veci okol nás, naše deti, život… Menia sa ročné obdobia, menia sa šaty v našich skriniach spolu s tým, či sa ochladzuje, alebo naopak otepľuje… Niekedy neviete, niekedy je treba nosiť dáždnik aj v lete a niekedy aj mikinu, aj bundu, takú, čo ste vyradili už v marci… Niekedy neviete..

Že či bude pršať, alebo sa oteplí, alebo vás vyhodia z práce, alebo si manžel nájde milenku, alebo decko bude drzé, že nie, nieéé, ja sa nejdem rátať násobilky alebo slová vybrané, či prídavné… Niekedy neviete. Lebo všetko sa mení. Ľudia sa menia.

Niekedy si hovoríte, že v práci ako super, aká super šéfka a celkovo pohodičku mám a ták. A že ako dobre, že ja nerobím pod tou bosorkou, čo nepozná denného svetla, lebo je celé dni len pri počítači, lebo určite chová sedem mačiek, nemá muža, nemá deti, má len seba a svoje ambície.. A preto je mrchavá.. A že ako dobre, že pod ňou nerobím a ták.. Nemusím mať zase ja ambície. Ako mrchavé mrchy. Niektoré. Lebo prehnané ambície nerobia dobrotu…

A niekedy sa zase stane, že človek si na veci zvykne. Lebo sa opakujú a menia sa len veľmi málo. Niekedy je dobré, že sa veci menia len veľmi málo. Máte svoj home office kútik. Svoju istatnú kávu a aj kávu z mašinky. Podľa toho, ako máte chuť.. Máte svoju práčku, aj vysavač, aj viete, kedy dieťa končí v škole a kedy je ho treba vyzdvihnúť.. Ako fajne, hneď po vyučovaní. Potom kuknúť seriál na netflixe, vybúchať maili.. Ani vám to nepríde zaťažko, všetko to má svoj „porádek“ a „postup“ a keďže ste na podobné sťažnosti a „vykrikovania“ rozčúlených zákaznikov odpisovali už milión krát.. Tak áno, už to skrátka a dobre len.. „vybúchate“. Te mejli…

A občas si aj poviete, že aké by to asi bolo, keby sa dni neopakovali a keby.. Ste občas zažili niečo trochu dobrodružnejšie! Niečo v zmysle, že nasledovať svoje sny, alebo niečo.. podobne desivé. Nie, radšej nieé… Istota je guľomet. Aj keď.. guľomet niekedy môže byť aj pekná neistota, ba dokonca.. Niečo rovnako, alebo ešte viac desivé, ako.. O niečom snívať… Zhruba na rovnakom riadku sa obidva tieto pojmy nachádzajú….

A potom sa zrazu stane, že.. Síce, kdesi v duši to aj cítite, aj by ste to videli, keby sa to dalo vidieť, aj by ste to počuli, keby sa to dalo počuť.. Ale nepočujete to a nevidíte a tak sa vám aj zdá, že to možno ani neexistuje.. Že by ste mali nasledovať sny, alebo ták..

Tak len búchate maili, rátate s dieťaťom násobilky, nakladáte a vykladáte práčku, sledujete zľavy v aplikácií lidl plus a tiež aj v rôznych letákomatoch, pečiete palacinky, alebo varíte guláše.. A tak dookola. Aj sa zdá, že dobre.. Že veď čo, že veď nevadí. Tak to je. Som mama. Som manželka. Niekto déťa musí dať na porádek, lebo trojky sa nosiť nemajú! Trojky nechceme… A preto na ňu kričíte, s varechou v ruke.. Občas premiešate guláš.. A tak to ide.. Dookola, ako ten guláš..

A síce ten pocit tam je, tam niekde vás to aj tlačí, že už by som išla volakde do sveta, kukať, či sa nenájde pre mňa dáka výzva, dáke kreativity riešiť, alebo čo.. Dačo nové, milé, múdre, úsmevné, pekné.. čo sa dá možno aj narysovať, vytlačiť vo worde, alebo v exceli keď tak! Ale poviete si, že čo.. Že neva.. Tak len miešate guláš a ..

Potom vám tá vaša obľúbená Chefin povie, že vieš ty čo, je mi to ľúto, ale ideš pod mrchavú… A vtedy vám padne sánka a opustia vás ideály a spomeniete si, že už sa vám to nechce. Vracať sa do minulosti, do nepríjemných spomienok, nechce sa vám.. Vyprávať sa s ľuďmi, ktorý sú títo že.. „cez“.. premotivovaní.. ako moja malá hovorí, keď ju nútim prerátať celú násobilku.. áno, ešte raz! Lebo prd sa sústredíš.. Vtedy mi to povie..

Že som premotivovaná… Ale keďže držím varechu, prestane rozprávať drzosti a ráta. Ráta… Byť premotivovaný… How does that feel? Eventually?… Miešam guláš a rozmýšľam si, spomínam si, porovnávam…

Byť premotivovaný dokáže riešiť krízy. A vtedy je to dobre. A vtedy sa dá toto slovo preonačiť na zodpovednoť a všetko toto pozitívne. Aj keď hulákate, lebo trojky nosiť v treťom ročníku.. kde sme?! Kua.. To NE!.. Byť premotivaný ale dokáže spôsobiť aj to, že mrchavé nadriadené ničia ľuďom životy. Nakladajú úlohy. Až tak, že robíte dlho po nociach. A potom skončíte na rok PN. Ako jedna moja kamoška, čo raz povedala, že jej mrchavá „zničila život“… V skutočnosti si ho zničila sama, nemala sa nechať.. Ale.. niekedy človek nevie a to sú holé fakty.. že čo bude.. Alebo ták.. Predpokladať veci..

Niekedy to ale človek vie. Alebo aspoň tuší. Lebo máte to oné.. čo je v každom z nás a na čo ja strašne moc verím.. Intuíciu. Niekedy to cítite in your „gut“… ako sa ľudovo povie. Feeling in your gut…

A ja som to hneď fílovala. Že nechcem byť v tom teame. Nechcem robiť s mrchavou. Nechcem robiť s mrchavou, lebo nemá farbu pleti. Nemá farbu, lebo nechodí na denné svetlo. Len na to modré, blikavé, počítačové, klikavé… rakovinové!!! ….

Tak som sa rozhodla, že dobré bude urobiť zmenu. Že šak.. Nemôžem nakladať a vykladať práčky večne a že .. čo?!

Človek musí mať toľko seflrešpektu, že viete povedať iným nie. Len preto, že sa vám neľúbia. Len preto, lebo žijú v excelovskej tabuľke, kde človek nemá hodnotu. Lebo v excelovskej tabuľke, tam má človek len číslo a ja nie som číslo. Som človek… A to mrchavá nikdy nepochopí a ja nechcem byť tá, čo sa snaží pre ňu, alebo pre niekoho obdobného, kto si do mňa bude šúchať špinavé topánočky bez toho, aby sa ich snažil aspoň vyzuť z čongále…

Každopádne. Urobila som to. Viac ako po dekáde v jednej práci som dala výpoveď. Napriek tomu, že akciové trhy klesajú a Trump je šibnutý človek… Akoby ich na východnej pologuli už aj tak nebolo dostatok… Život si pýta rovnováhy… Tak je to egocentrické peklo v človeku treba vyvážiť aj na západe. Aby sme sa dostali do normálu! Hát.. Dúfajme!!!

Človek musí nasledovať nové zajtrajšky. Musí nasledovať zmenu, i keď sa mu nechce. A možno, všetko zlé je na niečo dobre, ako vraví ľudové príslovie.. A na ľudových prísloviach niečo je, keď už raz zľudoveli. Asi im veľa ľudí dalo za pravdu! Je to vlastne.. ústne tradovaná akási štatistika, pravdepodobnosť…

Možno by som sa neodvážila.. Ak by ma nepresunuli k mrchavej. Určite by som sa neodvážila, minimálne nie tak skoro a nie tak razantne.. Ľudia sa nemenia. Len sa preostrujú a prehraničujú.. V skutočnosti sú ale stále takými, akými boli kedysi… Mrchvaví mrchavými a dobrí dobrými a možno lepšími…… Myslím si to.

Po materskej mi mrchavá povedala.. Že si mám hľadať miesto inde, nemá pre mňa pozíciu. Ideálne bude, keď v pondelok prinesiem výpoveď – zo strany zamestnanca, čiže mojej – a spoločne to celé uzavrieme. Odpadla som…

Výpoveď som nepriniesla, ale silné echo dostalo HR spoločne na niekoľko odkazov na rôzne paragrafy a odseky zo Zákonník práce…

Ľudia sú čudní. Niektorí… Niektorí mrchaví.

Každopádne, človek musí počúvať sám seba. Svoje „gať fílings“ a neísť v živote proti sebe. Inak pochováte svoje ideály a nádeje na krajšie zajtrajšky. Veselšie zajtrajšky. Nové zajtrajšky…

Človek musí počúvať svoje intuície… Aby raz neochorel. A aby raz nepochoval samého seba. Prílišnou ústretovosťou pre iných. Prilišnou snahou vyhovieť, zapadnúť…

To robí rakoviny.. Rovnako ako počítače, i keď vravia, že tieto už nie… Každopádne..

Všetko čo je „nad“, alebo „pod“ neni dobre. A treba podľa toho konať. Aby sme „pod“ neskončili my sami……… Ale naopak. Rástli a vzlietli hore! Do výšin! Tam, kde nám to len nebo a vlastné krídla umožnia… Verim tomu!