allmarvellous

Nedávno som sa dozvedela takú vec a zdá sa mi, že som o niečom takom asi aj tušila…Že svetlo obsahuje všetky farby. Novinka… Zaujímavé, že nič nie je na prvý pohľad čierne, alebo biele. Doslova. Že vraj je to tak, že čierna je v podstate len nedostatkom svetla. Nedostatkom všetkých ostatných farieb. Nádherná myšlienka. Skôr filozofická, ako fyzická.
Pekná téma na diskusiu…

A tak upadáme do všelijakých pochybností, ako ten život plynie. Hľadáme samých seba. Nachádzame samých seba. Chvíľu si rozumieme, potom už zase nie. Niekoho máme radi a ten druhý má rád nás, alebo aj nie, ak sa mu nechce. Chvíľu sú veci biele a chvíľu čierne. Chvíľu je svet farebný a presvetlený a inokedy zase čierny…

Nedostatok svetla. Nedostatok všetkých ostatných farieb… To je tma.

Občas ma chytá panika. Niekedy aj z toho, že sa stane niečo fakt zlé. Ale väčšinou, našťastie, väčšinou z toho, že nemám čas. Z toho, že život je nepredvídateľný. Že niekto si len tak zo srandy kúpi žreb a vyhrá desať miliónov a niekto si zase len zabehne po pečivo a zrazí ho autobus. Nepredvídateľný život…

Chytá ma panika z tej všetkej krásy. Najradšej by som si každý moment uzavrela do škatuľky a potom si v Ikey kúpila najväčšiu skriňu na svete, najväčšiu akú tam len majú… S praktickými „úložnými riešeniami“ pre môj život. Pre moje pekné momenty… S mnohými priehradkami, šuplíčkami. Niektoré by boli priesvitné a iné zase nepriehľadné, nietoré menšie, iné väčšie. Každopádne by to tam všetko bolo nádherne usporiadané, podľa chronológie, samozrejme… Všetky krásne západy slnka hneď vedľa východov. Krásne a úhľadne uložené v krabičkách veselých pastelových farieb…. Nebola by to krása?

Keby sme boli schopní nasať každý jeden okamih tak, ako sa patrí a sluší? Keby sme si dokázali zapamätať jednoducho… Všetko krásne? A to škaredé, to by… To by sa pretriedilo. Podstatné a nepodstatné. Nepodstatné vyhodiť. To by mala Marie Kondo radosť….

„Do you feel the joy?“, opýtala by sa ma.

„Yes, I feel the joy!“, odpovedala by som.

A potom by sme stáli vedľa seba so založenými rukami. Nie založenými tak, ako keď sa človeku nechce, alebo keď je nervózny. Alebo tak, keď máte chuť na niekoho nakričať, ale poviete si, že ten krik je treba ustát. Nie tak. Boli by to ruky založené tak, keď je všetko krásne hotové. Keď sú spomienky krásne uložené. Nádherné okamihy vedľa pekných a krásnych. Dych berúcich.
Tie zase vedľa škaredých – zlých, ale podstatných. Takých, ktoré je treba si pamätať…

Stáli by sme vedľa seba, dívali sa na tú krásne zorganizovanú skriňu a cítili tu JOY…

Joy z toho, že nám život neuniká pomedzi prsty. Joy z toho, že napriek tomu, že je všetko hrozne pominuteľné, tu a a teraz, hore a dole, potom a vtedy… Joy z toho, že teraz je tu. A tiež joy z toho, že všetko vtedy, je tu tiež. A že to, čo bude, to tu vlastne nie je. A tak to netreba odkladať, menej upratovania…

Tma je vlastne len nedostatkom farieb. Tma v skutočnosti neexistuje.

Existujú len naše rozhodnutia. Vyfarbiť si deň všetkým, čím sa len dá. Alebo možno len tým, čo je zrovna po ruke. Aspoň tú dobrú kávu si zaliať, aspoň na prechádzku ísť, dívať sa do slnka….
Nežmurknem, nežmurknem.. A žmurknem. Predsa žmurknem…

Nádych, výdych. Život je krásny. So všetkými farbami. Inak by to nebolo svetlo…