allmarvellous

Občas si kladiem otázku, čo človeka skutočne brzdí a ťahá späť. Sú to obavy zo zlyhania? Strach z neznáma? Strach z neznáma a zlyhania v ňom? Myslím na to, čo raz povedal Jim Carrey v tej svojej preslávanej commentcement speach, keď povedal, že jeho otec sa túžil stať komikom, ale zvolil si cestu istoty. Rozhodol sa stať sa účtovníkom, aby priniesol do rodiny istotu stabilného zárobku… A potom prišlo obdobie, keď ho z práce vyhodili a rodina na nejaký čas prišla o živobytie. Jim povedal, že rovnako tak, ako sa dá spadnúť v istote, dá sa to aj v neistote… Prečo sa potom báť svojich snov?

Krásna myšlienka. Rada myslím na Jimma aj na túto jeho motivačnú reč pre všetkých absolventov ročníka 2014 na neviem akej americkej univerzite. Rada si pripomínam, že možné je všetko, ako to raz povedala Audrey Hepburn… „Lebo svet sám o sebe hovorí, že je možný“. Pekné, tiež pekné.

Prečo sa teda bojíme? Máme hromadu nesplnených snov, túžob, plánov, cieľov… Tri kroky späť a dva vzad. Alebo aj opačne… Niektorí sú odvážnejší. Svoju víziu si držia pevne uchopenú vo svojich rukách. Idú si hlavou proti múru, alebo aj prúdu a zdá sa, že život im veľmi pekne vychádza…

Tak čo je to? Čo nás v skutočnosti odlišuje? Rodina, do akej sme sa narodili. Sociálna vrstva, v ktorej vyrastáme? Postavenie, statusy, ľudia, vzdelanie, rodičia, prarodičia, odovzdávanie skúsenosti z generácie na generáciu… Určite všetko dohromady…

Niektorí mali to šťastie narodiť sa do milujúcej rodiny, kde vás rodičia vždy vítajú doma s otvorenou náručou, presviedčajú v objatí, že nádej vždy umiera posledná, alebo snáď, že neumiera nikdy… A to je to ozajstné šťastie. Stadiaľ sa dá vstávať a vzlietať vždy znovu a znovu. Skúšať a padať s nádejou, s úsmevom, tak, že neberiete samého seba a všetky úspechy tohto sveta až tak vážne. Lebo viete, kde je sever.. A viete aj to, kde sever nie je a kde slnko nesvieti…Svetská sláva, poľná tráva.

Niektorí ale to šťastie nemali a niektorí, napriek tomu, že sa už lepšie ani len narodiť nemohli.. Padajú stále znovu a znovu…Neustále zlí partneri, neustále nešťastie v práci…Nedarí sa… Nedokážem, nemám na to, neviem, som slabý, som neschopná, som príliš… fádna, smutná, všedná, tichá…Nijaký,nijaká…

Myslím si, že to gro, to core, to základné, čo všetkým nám, všetkým fádnym a neschopným, pomáha vstať a bojovať ďalej… A mať odvahu pokračovať, aj keď to bolí, aj keď vám pod nohy padajú neustále nové a nové polená… To gro je pravdepodobne v tej sebaláske. V tom sebapoznaní. V tom, že sebavedomých ľudí od tých, čo to vzávajú  príliš skoro, v skutočnosti delí jedno a jediné…že radi spoznávajú samých seba. Že poznajú samých seba. Že poznajú samých seba a že to, čo vidia v zrkadle, je z ich pohľadu pekné, dobré, milé a tiež to, že voči tomu niečomu, majú nekonečne veľa pochopenia a teda… Dokážu cítiť lásku a možno aj obdiv k samému sebe.

Tento pocit človeka drží. Páči sa mi, kým som stal, stala. Každé moje rozhodnutie nech je motivované dobrým úmyslom. K sebe samému aj ku všetkým, ktorých by sa eventuelne mohlo dotknúť. Som dobrý, som pekný. Som to ja.

A to je ten pocit, ktorý človeku hovorí, že Audrey má pravdu a že všetko na svete je možné. Aj schudnúť 20kg, aj postaviť dom, aj sa presťahovať na vidiek, aj mať svoju vlastnú kaviareň, aj venovať sa móde, aj odpustiť, aj sa pohnúť v živote ďalej, aj milovať kompletne nového človeka, ak mu dáte šancu, napriek tomu, že vaše srdce je ešte stále na pol zlomené.

Verím Audrey a verím Jimmovi. Svet je dobrý a je aj pekný. A stojí za to pokúšať sa o čokoľvek. Lebo aj tá nekonečná stabilita je v skutočnosti hrozne krehká… A nestabilná.