allmarvellous

Opäť je to tu… Tie nádherné závany diaľok, mora, tepla, alebo aj hôr, alebo krásnych starobylých mestečiek, tu, či v zahraničí. Hlavne v zahraničí. Ľudia sa tešia. Ja sa teším… A je to krásne, celé to vzrušenie okolo cestovania. Prečo ľudia cestujú? Prečo ľudia radi cestujú?

Tak ok, niekedy to možno nie je až s takým úžasným nadšením. Viem si to predstaviť. Keď firma nakáže otcovi rodiny odtrepať sa do Kanady na pol roka. A žena mu potom každý deň volá a vyplakáva, že je to na nič, že jej chýba a že nemá kto smeti vynášať a voziť deti do školy. A že ju nemá rád, lebo keby mu na nej záležalo… Keby mu záležalo… Tak by išiel do tej Kanady, napriek tomu, že nemá kto deti do školy každé ráno voziť a jemu sa vlastne vôbec nechce… Áno. Napríklad vtedy sa človek neteší.

Alebo vtedy, keď vás volajú nejaké iné škaredé povinnosti – okrem práce. Navštíviť chorého príbuzného. Chvíľu sa o neho starať. Niekde… V Austrálií, napríklad. Človek by sa tešil. Ale tetke operovali chrbticu, nevie sa hýbať, prosí o pomoc starých známych na Slovensku. Nikoho nemá. A chrbtica nie je sranda. Tak idete. K austrálskej tetke cítite city. A k Bohu povinnosť. Tešíte sa na Austráliu, ale čo z nej, keď tetku operovali? Chcete ju vidieť. Ale chcete ju vidieť zdravú. Preferovali by ste vidieť ju zdravú… A napríklad vtedy sa tiež netešíte. Rovnako ako tatko, ktorý je v peknej Kanade, ale je tam sám, bez rodiny a sťažujúcej sa manželky…

Potom sú ale prípady, kedy sa fakt tešíte.

Pekne sa prichystáte, pobalíte. Vyberáte si zo skrine samé pekné oblečenie. Oblečenie, ktoré je vhodné „niekam“. „Niekam, do pekna“, povedala by jedna pekná žena, pekná mamina, ktorá inak nosí tepláky a lacné tričká z výpredaja, lebo tým je jedno, že sú stále špinavé. Niekam do pekna… A tam, niekde v pekne, tam je treba byť pekný. Tak sa pripravíte, dáte zo seba maximum. Pekné šaty, pekné topánky, pekný makeup. Prichystáte si príručku. Prichystáte seba. Tam, niekde v pekne, chcete byť tým najlepším možným človekom, akého len človek zo seba dokáže vytĺcť. Pekne v pekne…

Cestovanie robí z ľudí lepších ľudí. Myslím si. Snažíte sa o svoje „best“…

Niektorí cestujú za spoznávaním krajiny, za kultúrou, za novými výhľadmi. Iní cestujú za vzdelaním. Iní iní potom odchádzajú za svojimi láskami. Prečo by inak na Slovensku bolo toľko Talianov, Američanov a iných chalanov, ktorí boli schopní opustiť svoje domovy a razili si cestu možno aj tisícky kilometrov ku nám? Do maličkej Bratislavy? „Fádna a zradná za dňa“, ako sa spieva v jednej rappovej pesničke… Odpoveď je jasná. Je to preto, lebo máme krásne Slovenky. U nás doma, na Slovensku. So srdcom a dušou dobrou ako med, krásnymi slovanskými črtami, plnými perami, bokmi sľubujúcimi veľké a zdravé potomstvo. Veľa estrogénu v našich žilách… Tak nejako by som to videla…

Cestovanie nám umožňuje využívať cudzí jazyk, ktorí sme si osvojili počas svojich pobytov za múrmi škôl. Píšete si do zošita prázdne frázy… Učíte sa ťažké slovíčka, ktoré ani poriadne nejdú z úst… A o pár rokov to celé pekne zapadne a vy milej pani v krásnom Talianskom obchode poviete, že má napríklad krásne oči, že je milá a že…

„Whats your name?“, pýta sa ma pekný chlapík, ktorého omylom oslovím ako predavača a prosím ho, aby mi pomohol nájsť košeľu väčšieho čísla, ktorá sa svätosvete bude hodiť k charakteru môjho manžela. Nádherná ľanová košela v bledomodrej farbe, farbe mora, keď svieti slnko a deň ešte len začína. Už ho vidím…V lete. Pri mori. V košeli tej nádhernej blankytnej farby – veľkosti nie S, ale M, prosím…

Pán ale povie, že nie je predavač. A že by som sa mala zoznamiť s Martou, lebo Marta v tomto obchode predavačka je and also…

„You should know, that she is studiyng the interior design! Did you know that?!“, pýta sa ma sympatický pán s americkým bielym chrupom. „Taký úsmev rastie len v Amerike“, odznelo raz vo filme Dobrý ročník. Hah, presne. Súhlasím. Musí to byť Američan.. Alebo nejaké podobná odroda…

Neviem o tom, že Marta študuje interior design, lebo Martu vidím prvý krát v živote. Každopádne na vtip naviažem a o chvíľku sa smejeme všetci. V cudzom meste s cudzími ľuďmi, ktorých vidím v živote prvý krát… Strávim peknú chvíľku, plnú nečakanej zábavy a ľudskosti..

Rozídeme sa a pekný Americký pán mi želá všetko dobré. Nič špeciálne sa nestalo. Ani mi táto chvíľka nezmenila život… Ale deň určite…

Prečo je treba cestovať? Aby sme stretávali ľudí. Aby sme stretávali samých seba. Aby sme sa naučili jazyk a v tom jazyku pochopili, že doma je vlastne všade. Aby sme pochopili, že sme všetci rovnakí a v tej rovnakosti vlastne strašne obyčajní. A v tej obyčajnosti…

Sa môžeme mať pokojne radi všetci. Jeden druhého. Svet so svetom.

Preto je treba cestovať.