Čakám v kaviarni. Nenormálne sa teším. Splnil sa mi sen. Je to sen… Čakám v kaviarni na najlepšieho človeka, ktorého kedy táto zem na svojich pleciach nosila. Najlepšieho človeka, ktorý kedy nosil boxerské tenisky značky Adidas a chcel rozhodaj svet! We will rock you!… Príde Freddie.
Mám oblečené šaty značky Esmara /Lidl, kvalita za rozumnu cenu/. Vyzerám dobre. Pupok ma netlačí. Mám rúž. Voniam a som osprchovaná. Vlasy mám dobré. Sedím a čakám… A zrazu.. Otvoria sa dvere a on kráča rovno ku mne… Padá mi sánka. Padá mi z ruky pohár s vodou, ale ja ho zachytím lebo… Som pekná, nechcem sa obliať. A ide Freddie. Na hlave má šiltovku a blyšťavé slnečné okuliare. Usmieva sa na mňa. Je dneska „na tajno“. Aby nikto nevedel. Dnes je ten deň. Prehodíme reč. Naše duše sa zblížia a obidvaja si uvedomíme, že sa platonicky milujeme a že to tak už navždy zostane. Lebo.. Ja som vydatá a Freddie je… tak trochu „gone“ ale to nevadí…
Prichádza, ja vstávam, objímeme sa a dáme si pusu na obidve líca. Srdce mi búši v ľavom aj v pravom uchu. Trochu mi v obidvoch popiskuje… Musím sa upokojiť. Nič by som už nemala piť, inak sa naozaj oblejem a to bude zlé. Zlé a trápne a Freddie si bude myslieť, že nikdy nemal príjsť, začne sa nervózne obzerať okolo svojich pliec a pozerať na hodinky, keby nejaké nosil.. Alebo aspoň na potítko.. A… Niečo si vymyslí, aby tu nemusel sedieť so mnou, keď mi nervózne šklbe kútikmi úst….
Dáva si dole okuliare aj čiapku. Asi mu je jedno, že ho vidia. Je mu to jedno, lebo tu sedíme len my dvaja. Začnem hovoriť po anglicky, že je to „greatest honor“ tu s ním „sit“ a že som neuviriteľne rada, že si našiel na mňa čas „to talk and to get to know him better“… A on zrazu len mávne rukou, že kľudne aj po slovensky. Je to v pohode. Teším sa. Slovenčina je môj rodný jazyk. Netreba vyslovovať váhavé gramaticky zle upravené anglické vety teda. Som rada.
Freddie sa na mňa neuveriteľne mäkko usmieva. Celý je hrozne…Milý, sála z neho dobro, peknota a… „Ako sa máš?“, pýta sa.
„Oooch“, odpovedám. Bože, ja som fakt doňho… „Tááák, všelijak. Čo ti poviem… Malá si robí čo chce, muž tiež.. Také.. Dáke obdobie o ničom… Ehm“, šúcham si spánky.
„A ty?.. Teda, ak to nie je blbé, alebo ták.. Že.. Ehm…“, pichá ma v ľavom boku…Strašna krava som.
„Jááj že som už… Po? Myslíš? Smrť a toto? Jeej, niééé..To si nerob starosti. To v pohode všetko prebehlo… To predtým peklo, ale potom už.. Teraz super, fakt, všetko super“, odpovedá a usmieva sa ešte žiarivejšie. Usmieva sa ani ruku si pred ústa nekladie. Som strašne rada. Že si úsmev nezakrýva a že sa má naozaj fajn…
„Takže je to pravda, že?.. Ehm, prepáč, ja len že…“
„Či je to pravda? Hej jasné… Krásne to tam je.. Anjeli, Ježiško… Strašne veľa piva“, povie a nahlas sa rozosmejeme. „Ale.. fajčiť nesmieš.“
„To faáákt?“, pýtam sa. To by mohli povoliť podľa mňa… Nie je to už… Jedno?.. Ehm.. Nelogické…
„Hej, úplne vážne. To zakázali… Pravda ale je, že tam nikto ani nemá chuť. Vieš… nenervačíš sa… Pohodička celý deň“, hovorí.
Celá debata | RSS tejto debaty