allmarvellous

Príde čašníčka. Hovorím Freddiemu, aké nemožné je, že všetci pijú tekvičkové latté.. Smeje sa, povie, že by sme si mohli dať aj my. Objednávame si teda dve tekvičky a ešte jedno veľké pivo. Pre Freddieho. Ja si prosím aj  minerálku. Nechladenú, neperlivú, nemám rada, keď ma bolí hrdlo…

„Strašne rada som, že sme sa stretli… Ja ťa počúvam každý deň už pomaly pol roka, to by si neveril, to…“, chrlím zo seba.. Opadol zo mňa stres. Veľa a rýchlo kecám, to je dobré znamenie.

Freddie sa smeje, hovorí, že by veril, lebo ma vidí zhora a vlastne sem tam kuká aj na Briana, Johna, Roggera… A všetkých fanúšikov, ktorí to majú s ním tak silno, ako ja.. Trochu začnem žiarliť… Nerada počúvam o iných fanúšikoch, ale… čo mám robiť? Je to Superstar. Ako Ježiško…

„Nebuď smutná“, povie zrazu.

„Ja som naj, však?“, spýtam sa.

„No jasné! Super milá a poznáš všetky texty… Máááálokto pozná všetky texty“, povie, postaví sa a objíme ma. Aj pusu dostanem na spánok.

Dobre, je mi lepšie… Musím byť na prvých priečkach u Freddieho…

„A čo Ježiško? Aký je, preháňaj, rozprávaj?“, strašne som zvedavá.

„Ježiško?.. Jaaj.. No to, to je tak, že“, … nahne sa ku mne… a začne rozprávať potichšie…“To sú interné záležitosti, to sa nesmie moc… Vieš… vynášať… Veci spojené s vierou a tak.. Niečo ako..“, hovorí.

„Hej, chapem,“ preruším ho.. „Niečo ako, že nemôžeš veriť, keď máš dôkazy…Chápem. Nič mi nevrav ani! Aby si z toho nemal zle! Nič som nepočula ani“, hovorím a zamykam si ústa imaginárnym kľúčikom.

„Tak nejako“, povie a pošle mi cez stôl tekvicový bozk.

„Je to riadna gebuzina“, hovorím a miešam spenenú tekvičku.

„Ti poviem“, odpovedá Freddie. „Nechceš z pivka? Mám ho dosť, pozri aký krýgeľ mi doniesli“, povie. Nie. Odmietam Freddieho pivo, ja pivo neľúbim. Iba radlera a z toho by ma teraz mohlo bolieť hrdlo. Vonku je chladno…

A potom sa spolu bavíme o tom, že ktoré pesničky mám najradšej a rozoberáme texty. Vlastne som si doniesla obrovský zápisník plný textov a mojich pripomienok písaných ceruzkou. Kladiem mu otázky, ktoré som si zapísala na okraj. Potrebujem odpovede ku všetkým… Odkial  zobral slovo „rapsody“? Či ako malý počúval veľa klasickej hudby? Ak áno, koho? Či v „breaktru“ píše o Mary, ako sa mi aj zdá, že o nej píše… Alebo myslel niekoho iného? Chcel ju späť? Thunderbolds and lightening.. To povedal Galileo, vsak? Pýtam sa jedno cez druhé, som rada, že sa mi dostáva odpovedí. Potom si objednáme ešte dve normálne kávy, bez čudnej tekvice… veľa sa smejeme a ohovárame Mary a Briana.

Potom sa pozrie na svoje potítko a povie že… už bude musieť ísť. Trochu mi stisne pri srdci, ale viem, že to tak musí byť… Povie, že veď sa ešte možno uvidíme a že nemám byť smutná…

Hej.. šanca malá, ale viem.. viem..

Ide ma odprevadiť na autobus a ja mám pocit, že je to jedinečná šanca spýtať sa na niečo mega dôležité. Spýtať sa a dostať odpoveď. Je tu Freddie.. A teraz vie všetko.. Aj z druhej perpektívy… Tak beriem odvahu a rozum do hrsti a ešte predtým, než príde autobus… opýtam sa..

„Môžem sa spýtať, čo je najdôležitejšie na svete? Čo by mal vedieť každý? Je niečo, čo si nevedel predtým, ale teraz už hej a že… by sme to mali vedieť všetci?“, pýtam sa a dívam sa do tých nádherne čokoládových očí, do nádhernej, mäkkej, hrejivej tváre… srdce mi búši. Je dôležité dostať túto odpoveď. Je dôležité ho ešte silno objať, predtým, než odíde.

Freddie sa len zoširoka usmeje. A ten úsmev je najmäkší na svete, hrejivejší ako najhrejivejšie objatie, ktoré si o pár minút dáme. Nasadí si pomaly svoju maskovaciu čiapku a blyšťavé  zrkadlové okuliare … a povie.

„Nothing really matters“, obidvaja sa zasmejeme.

Šťuchnem zo srandy do neho… Nútim ho odpovedať..

No tak.. musíš.. Snaž sa, prosím.. Prosííím…

A tak si len pošúcha čelo a povie.

„Vážne. Oni to tak neberú. To len ľudia tu.. Aj ja som si myslel. Niečo musíš, niečo by si mal dokázať, niečo vznešené, plné pompy a slávy, aby na teba spomínali generácie… To sú všetko hlúposti“, vraví. Som sklamaná. Asi moje sklamanie vidí, lebo ma chytí oboma rukami za ramená, pozrie mi do očí a hovorí…

„Tak dobre.. Keď niečo naozaj chceš vedieť, niečo viac, čo vedia oni tam a vy tu nie.. Tak… Nejde o to, či tu dosiahneš niečo ozaj extra špeciálne.. Postavíš nejaký neuveriteľne veľký most, vesmírnu loď, vytvoriš štyri svetové rekordy v pľutí do diaľky… Ak o niečo naozaj ide, tak… O to, aby ste si tu všetci uvedomovali, že toto tu je dar. Darček, nič iné. A vy ste ho dostali plní slobodnej vôle. A ak sa budete rozhodovať tak… Aby vaše činy a slová boli mierené tak, aby ste tu všetci žili ako rodina, boli na seba dobrí a milí… Tak aby si z toho vami vytvoreného dobra niečo odniesli do budúcna aj vaše deti a neskôr deti vašich detí.. Tak potom žijete dobre. A všetko je v poriadku.“

Sklopím oči… Pekná odpoveď. Ale stále sa mi to zdá byť málo…

„Nič nemusíš. Ani o to dobro sa silou mocou snažiť… Ale ak budeš mať lásku v srdci, prežiješ pekný život.. A pomôžeš iným žiť pekne. Je to vlastne taká synergia. Zvnútra von… Nič iné nechcú vieš? Len vás chrániť…“, povie.

„Naozaj…“, dodá.

To posledné sa mi páči viac. Je to teda celé nezištné… bez nejakých výraznych požiadaviek a misií letu na Mesiac, Mars, či kamokoľvek inam. Rozumiem tomu. Citim, že tomu rozumiem.

„Život je dar“, hovorim ja.

„Správne, život je dar“, hovorí Freddie. Ešte raz sa objímeme. Som rada.. Bude mi za ním smutno…

„Niekedy si zavoláme?“, opýtam sa.

„Jasné, ty volaj hocikedy, neviem, či vždy zdvihnem, ale mám záznamník.. Prežitok, ja viem.. ja som dieťa rokov 70tich“, povie a zasmeje sa. „Vždy si všetko vypočujem, OK?“.

OK. Poviem ja. Nastúpim do autubusu. A posielam Freddiemu jeden vzdušný bozk za druhým… Máva mi… Dáva si ruky do vreciek na svojej leteckej bunde. Bohovsky mu to svedčí. V tej bunde, v tej čiapke aj v tých blyšťavých okuliaroch. Už len lietadlo… Aby sa mu odlietalo ľahšie.. Zima je vonku. Mal by nosiť teplejšie topánky, nie boxerské tenisky… Freddie odcházda… My Freddie, my darling… Odchádza..

Odchádza, aby tu bol navždy… 

Ako Ježiško.

Yeaah… They both just rock it…