allmarvellous

Niekto niekedy povedal, že človek sa má držať vlastnej zodpovednosti.
Že sa má minimálne tváriť, že dokáže ovplyvniť všetko okolo seba. Samozrejme, nie je to pravda. Aj keď sa na hlavu postavíte, nedokážete zmeniť svoje vlastné starnutie. Vrásky okolo očí. Na pupku niečo, čo tam predtým nebolo. A nie a nie sa toho zbaviť… Niečo fakt nejde zmeniť.
A niečo potrebuje možno len viac námahy. Niečo možno potrebuje možno len zistiť, ako na to. A iné ide zmeniť ľahko.

Všetci niečo pretvárame. Niekto menej, niekto viac. Všetci v sebe každopádne máme istú dávku iritácie. Nepáčia sa nám veci okolo nás. Nepáčia sa nám ľudia okolo nás.

Minule som volala s jednou kamarátkou, ktorá sa ma pýtala, ako sa mám. Vravím, že zle, nedarí sa. Hádam sa s bratom, hádam sa s matkou. Naštvali ma. Nie je dobrý čas teraz pre mňa. A ona mi vraví, že “To tak nie moja.
To tak nesmieš. To sa musíš smiať, aj keď sa ti nechce. A odpovedať, že sa máš dobre. Aby si nepodľahla tým zlým pocitom. Mám sa dobre a hotovo”, povedala.

“A neklamem tak samú seba?”, povedala som zase ja.

Veci sa dajú pretvárať. Ale hra na ideál nemá zmysel. Veci treba vnímať reálne. Život treba vnímať reálne. A to, že niečo v danej chvíli nie je pekné
a veselé neznamená, že sa to nemôže časom narovnať. Ale aspoň hrbiť menej…

Pomenovať realitu je veľmi dôležité. A mali by sme to učiť aj naše deti. Bez pretvárky, bez snahy byť super. Bez snahy byť guru zenu, ktorému nevadí vôbec nič a ktorý si dokáže zachovať nadhľad za každých okolností.

Sme len ľudia. Vadia nám škaredosti bežného sveta. Vadí nám krivda. Iritujú nás neprávosti, zlo, choroby, zvady, hádky, nízky plat, nízky tlak, vysoký tlak, oblačnosť a polooblačnosť.

A to je dobre. To je tá cesta. Pomenovať veci pravými menami. Že zlo je zlé
a že zlo sa nerobí. Robí sa odpustenie, robí sa ospravedlnenie, robí sa dobro. A láska.

Steny je treba vymaľovať nanovo, treba kúpiť nové matrace, treba urobiť poriadok v skriniach, treba pozvať kamarátov na kávu, treba vyvetrať, treba začať nanovo. Treba schudnúť, treba chodiť na prechádzky, treba viac čítať, treba byť lepší. Na seba aj ostatných. Viac počúvať, viac vnímať, viac cítiť. Bolesť aj radosť iných.. Bolesť aj radosť svoju vlastnú.

Tam sa to začína. Že to pomenujete. To zlé. To škaredé, to čo bolí, svrbí a irituje.

A tam, tam potom môžete naozaj prevziať vlastnú zodpovednosť.
Čo môžem v tejto chvíli urobiť ja? Smerom k lepšiemu? Koho môžem požiadať o pomoc? Ja…

A potom… Keď sa prestanete “pretvarovať”… Potom sa môžete začať.. “pretvárať”.

A to má skutočný zmysel. Tam to prestane svrbieť naozaj.