Strašne veľa toho človek zažije za život. Míňajú sa vám pred očami ľudia, miesta, skutky, tajomstvá, chute, vône. Vôňou môjho domova bol orgován. Aj teraz kvitne. A nestačím sa čudovať, ako mi táto nádherná vôňa dokáže pripomenúť moje detstvo. Keď sme cestou zo školy ovoniavali s kamarátkami snáď každý jeden orgován, ktorý nás cestou domov postretol… Vôňa orgovánu je nádherná. Očarujúca, fascinujúca, omamná… Plná spomeniek.
Koľko krásnych vôní človek za celý svoj život spozná? Voňa domova. Voňa voňavých práve vyžehlených perín. Vôňa vašej maminy… Vôňa vášho manžela. Vôňa vášho nádherného ružového batôžka, tá je tuším najlepšia, nenahraditeľná…
Koľko krásnych ľudí človek počas života stretne. Detských orgovánových kamarátiev. Také tie kamarátky s ktorými ste cez prádzniny hore dlho do noci, lebo rodičia sa vôbec nehnevajú. Môžete byť hore do noci… Leto vonia. Prázdniny voňajú. A vás na druhý deň nečakajú žiadne školské povinnosti, žiadne domáce úlohy. Žiadne iné úlohy… Vašou jedinou úlohou je len hrať sa. Pobehovať po dvore, tráviť čas vypĺňaním prázdnych ničnerobivých medzier.. Napríklad tým, že si chodíte odtrhnúť do záhrady jahody, alebo čerešne, alebo niečo iné, čo sa dá odtrhnúť a len tak zjesť… Najlepšie chodiť do tej záhrady s kamarátkou. A potom sa hojdať na hojdačke, najlepšie vo dvojici… Krásne voňavé letné kamarátstva, keď si prezrádzate najtajomnejšie tajomstvá, večer vonia letom, počuť cvrčkov a ešte potom susedov, ako sa smejú, lebo si do noci grilujú…
A potom prídu iní ľudia. Milí aj nemilí. Takí, ktorým tie tajomstvá hovoriť chcete aj takí, ktorým tajomstvá určite hovoriť nechcete. Za žiadnu cenu…
A ako tak letíme životom, náhlime sa za tým, čo nemá cenu. Alebo možno aj má… Tak na všetko zabúdame. Na všetkých tých milých a pekných ľudí, na ktorých stojí za to si pamätať. Na svoju prvú najlepšiu kamarátku, kamaráta. Na stredoškolskú profesorku, ktorá bola naozaj múdra a dobrá a ktorú ste fakt nemali radi, lebo vám hovorila, že kým nemáte názor… bude to štvorka. Chce vidieť vo vašej práci názor. Váš názor… A potom to pochopíte a svet sa otočí. O trochu, ale už navždy. To sú ľudia, ktorí do života vnášajú smer. Svetlo… Ukazujú cestu.
A tak možno stojí za to sa na chvíľku zastaviť. A žiť tak, aby sme si dokázali život pamätať.
Žiť tak, aby sme si našli čas aj spomenúť si… Na svoj život, na všetky tie vône a chute, miesta a hlavne ľudí. Ktorí vám pomohli si tú svoju cestu nájsť. Alebo aj takých, ktorí vám pomohli po tej svojej ceste kráčať. Alebo takých, čo vás zdvihli, keď ste spadli a dávali pozor, aby sa to už nestalo. Vám nestalo…
Život je krátky. A v tej rýchlosti sa zdá byť ešte kratším. Rýchlosť oberá človeka o pamäť.
A to je asi veľmi zle… Mám taký pocit.
Preto sa musí žiť pomaly. Kto môže, nech... ...
Pekné ...
Celá debata | RSS tejto debaty