Niekedy sa človeku zdá, že veci nabrali svoj definitívny význam. A asi áno, niektoré veci sú naozaj definitívne, nezvratné, čierno-čierne, zatemnené, stratené, ponorené do tmy. Nič z toho ale neplatí naveky. V skutočnosti aj tá čierno-čierna tma raz pominie, prestane pršať, spoza tmavých mrakov sa vynoria mraky šedé, mraky svetlo modré a potom, raz, niekedy neskôr, keď to všetko prebolí a keď človek tak trochu aj zabudne… Potom neskôr sa vynoria aj mraky belasé a biele. A začne svietiť slnko.
Je to taká zákonitosť tejto prírody. Že nič zlé netrvá večne. A že všetko má svoj začiatok a svoj koniec. A že tento svet je vo svojej podstate strašne asymetrický, pokrivený, miestami klzký a nesúmerný… Ale napriek všetkému, všetko je to v poriadku. Také krivé, ako to je… Napriek tej asymetrií, všetko je to v rovnováhe.
A možno práve tak správne.
Človek nevie. Nikto nevie.
Ale každý deň prináša novú nádej. Novú šancu na lepšie skutky, milších ľudí, na viac vlastnej odvahy, na krajšie podnety, na krajšie začiatky… Na krajšie vzťahy…
Nothing is finite… A za každým ďalším horizontom sa črtá nový… A všetko sa to točí okolo svojej vlastnej osi, všetko do všetkého zapadá… A je v poriadku.
Napriek všetkým naším snahám otáčať veci opačným smerom… Napriek naším frutráciám, sklamaniam, vzletom a pádom… Všetci sa pohybujeme vpred. K novým koncom a k novým začiatkom…
Nothing is finite.
Celá debata | RSS tejto debaty