Niekedy sa človek ocitá v takých nejakých čudných medziobdobiach… A nie je to o tom, že by si ich nevážil, že by si nevážil to, čo má, ľudí okolo seba, alebo čokoľvek.. Občas len máte pocit, že by ste už radi prestúpili do iného vlaku, alebo aspoň prehodili výhybku… Let´s just move on!!! Ale nejde to. Nedá sa… Ako keď ste sa kedysi učili na skúšku […]

To, čo by som vám chcela teraz napísať je… Taká jedna krátka vec, že človeku asi ani nesvedčí predstierať, že škaredé je pekné, nudné je zábavné, trápne je vtipné a nechutné tasty… Je to lož a život predsta nemôže byť postavený na klamstve.. Ako takom. Falošní ľudia sú falošní, klamári sú klamári, negativisti a hateri sú hateri a áno, patria do […]

What is real in my life? What is real? My ľudia sme v tomto strašní, ba priam katastrofálni.. Neustále pochybujeme o svojich vlastných úspechoch, niekedy ich ani nevidíme a neustále máme pocit, že inak by to bolo lepšie, múdrejšie, krajšie.. Stále myslíme na to, čo nám chýba namiesto toho, aby sme videli to, čo už máme.. a tak si kladieme otázku.. what is real? What is […]

Ani neviem ako sa stalo a zrazu mám 40. Život letí strašne rýchlo a pomedzi každodenný zhon ani nemáme šancu uvedomiť si, ako veľmi rýchlo to vlastne je… Zbadáme sa až pri výročiach, oslavách, svadbách, narodení nových členov rodiny. Alebo úmrtiach… Aké by však bolo keby sme začínali deň, akoby bol práve náš posledný… Ako by sme ten pomyselný […]

Verím takému niečomu, že človeku sa dejú sračky, keď… Pardón za výraz. Nie sračky, nepríjemnosti, som chcela napísať.. Všetci by sme sa mali snažiť byť a žiť kultivovaný život, žiť a byť kultivovaní. Takže.. Nie.. Nepríjemnosti.. Verím teda takému niečomu, že človeku sa dejú nepríjemnosti vtedy, keď sa snaží viac, ako sám chce. Keď […]

Všetko v živote sa neuveriteľne rýchlo mení. Ľudia okolo nás, veci okol nás, naše deti, život… Menia sa ročné obdobia, menia sa šaty v našich skriniach spolu s tým, či sa ochladzuje, alebo naopak otepľuje… Niekedy neviete, niekedy je treba nosiť dáždnik aj v lete a niekedy aj mikinu, aj bundu, takú, čo ste vyradili už v marci… […]

Toto chcem povedať, že čo ma rozčuľuje je… Že prečo sú ľudia takí odťažití? V Bratislave napríklad? Neberte ma zle, ja milujem toto mesto, žijem tu, fungujem tu.. Ale je to tak, je to jednoducho tak. Nech to skúšam zľava, sprava, nech sa snažím o to viac, nie… Nedá sa to, nefunguje to, je to na prdku…. Už som mala v telefóne asi 35000 […]

Tak ja neviem… Čo na tie deti platí. Alebo čo by malo platiť. Asi je to aj zbytočné vyprávať teraz také oné, že… “My keď sme boli malí…”, alebo podobné hovadiny… Je iná doba. Mame telefóny…. Keby telefóny, to by ešte bolo dobré… My máme “múdre telefóny”, najmúdrejšie… Všetko viete. Za sekundu. Všetko si môžete kúpiť a donesú Vám to až domov, […]

Niekedy rozmýšľam, ktorý predmet v škole by mal byť taký ten „najdôležitejší“? Na čom by mali rodičia bazírovať? Aby decko nosilo jednotky…? Aby sa učilo? Je to matematika? Aby si vedelo zrátať veci dohromady a nebolo úplne vytreté v tomto svete? Alebo jazyk, aby vedelo utiecť, keď by bolo treba? Do Ameriky? Anglicka? Alebo kde treba, skrátka? […]

A ja tu nechcem písať o politike, alebo čo… To nie.. Budú tie voľby prezidentské… A práve preto píšem, ale.. Nechcem písať o politike… Len možno o nás, že prečo sme takí akí sme a prečo… Nemáme k sebe samým dostatok úcty a rešpektu, lásky a uznania, aby sme si raz dovolili zdvihnúť ruku, otvoriť ústa […]