Sny nás všetkým udržiavajú nažive. Všetci sa potrebuje nádejať, že sa niečo stane, či nestane. Všetci potrebujeme dúfať, kresliť si tie svoje vlastné ideály o tom, čo je dobré a krásne, správne a spravodlivé. Každý človek sníva. Deťom to ide samozrejme oveľa lepšie, ako dospelým.
Sny dospelých sú iné. Kockatejšie, hranatejšie. Sny dospelých musia byť predsa hmatateľné, merateľné, opakovateľné. Sny dospelých totižto veľa krát prestávajú byť snami. Niekde medzi detstvom a dospelosťou, niekde tam na polceste, spolu s prvými sklamaniami, frustráciami a obohratými cédéčkom v detskej izbe, niekde tam sa zmenili na ciele. Plány.
Zistili sme, že musíme byť realisti. Zistili sme, že musíme byť.. O čo horšie.. Kariéristi. Musíme niečo dokázať. Niečo vybudovať. Byť vo svojich životoch „dosť na to“, aby sme si mohli zobrať hypotéku a zaradiť sa. Od deviatej do piatej. Gastro lístky. Dopravné zápchy. Električenky. Autobusy. Kávy z automatov… Deadliny, meetingy, problémy s lámanou angličtinou. Kurzy mäkkých zručností. Kurzy tvrdých zručností. Treba si tú angličtinu lepšiť. Ba čo viac, treba si osvojiť aj základy francúzštiny, zlepšiť excel, možno programovanie… Treba byť lepší, šikovnejší, rýchlejší.
A umrieť mladý. Na infarkt, pokiaľ možno, nech to máme rýchlo za sebou. Všetko rýchlo za sebou.
Sny. Naše nereálne, nemerateľné fantázie o tom, čo všetko by mohlo byť, keby náš svet presiahol svet našich excelov a powerpointových prezentácií, keby náš svet presiahol limity toho, čo je možné. Limity toho, čo je merateľné, opakovateľné… Reálne.
A tam niekde, tam nás to opäť začína baviť. Tam niekde, kde máte chuť si aspoň niečo malé nakresliť… Načarbaviť, vyrobiť, vyfarbiť, vyhoblovať.. Okoreniť a osoliť. Zamúčiť si ruky, zašpiniť si ciele.. Zašpiniť si možnosť rastúceho zárobku s kravatou na krku. S kravatou od múky… Alebo akvarelových farieb.
Sny nám dodávajú silu. Sny, farby, vône, chute, nové miesta, nové destinácie, závany exotiky, alebo možno len chvíľka nerušene strávená s dobrou knihou v ruke. S dobrou kávou v ruke…
Život je krásny. A nie je času váhať. A popravde nie je času nebyť na seba prísny v tomto ohľade.
Niekto iný múdry raz povedal, že ľudia robia chybu, lebo s tým, ako dospejú by si mali uvedomiť, že sa musia stať rodičmi samy sebe. Nedovoľme si zlyhať. Večer je treba umyť si zuby. Rovnako ako ráno. A tiež je treba písať si úlohy. Písať si zoznamy svojich snov a kráčať ku nim v ústrety.
Niekde v americkej deklarácií ľudských práv sa píše.. že človek má právo nasledovať svoje šťastie. Nie je to zaujímavá myšlienka? … V skutočnosti je to naša povinnosť. Všetci máme povinnosť, nasledovať naše vlastné šťastie. A tá cesta, tá je samozrejme, tým šťastím sama…
Sny nás držia živých. Zdravých dokonca.
Celá debata | RSS tejto debaty